16. jún 1944 - Bombardovanie Bratislavy

Rastúca sila a napokon absolútna vzdušná prevaha mocností antihitlerovskej koalície sa v roku 1944 jasne ukázala aj občanom vtedajšej Slovenskej republiky v tom, že obrovské zväzy angloamerických bombardérov neohrozene prelietali cez jej vzdušný priestor. Až do júna 1944 však územie SR nebombardovali a nespôsobovali ľudské či hmotné škody. Rovnako ani slovenská vzdušná obrana sa proti nim nepokúšala zasiahnuť. Tento stav vyvolával u mnohých mylný dojem, akoby sa vojna odohrávala len medzi veľmocami a Slovensko bolo iba nezaangažovaným pozorovateľom kolosálneho konfliktu. Nariadenia Civilnej protileteckej ochrany (CPO) v podobe zatemňovania či presunov do krytov ľudia často ignorovali.

Všetko sa však zmenilo v priebehu dopoludnia 16. júna 1944, keď americké bombardéry zaútočili na Rafinériu Apollo, Zimný prístav a dunajský most v Bratislave. Hlásna služba však nálet verejnosti neavizovala. Na mesto v priebehu necelých 10 minút dopadlo takmer 370 ton bômb a objekty s rôznymi horľavinami vybuchovali či horeli ešte dlho po bombardovaní. Nálety si vyžiadali vyše 100 (podľa iných zdrojov až vyše 300) ľudských životov a vyše 700 zranených. Najviac obetí bolo z radov zamestnancov rafinérie, ale bomby zasiahli aj množstvo náhodných osôb. Hlavné mesto sa naraz ocitlo bez vody, elektriny aj plynu. Poškodených bolo aj množstvo obytných budov či rôzne významné budovy v meste (napr. mestská plynáreň, Slovenské národné múzeum) a prakticky úplne zničená Slovenská dunajská plavba. Škody sa odhadovali na vyše 300 mil. Ks.

Dopad bombardovania na nálady obyvateľstva štátu bol rozporuplný. Na jednej strane bol jasným signálom, kto vojnu vyhráva a psychologicky posilnil odbojové tendencie v armáde či v spoločnosti. Na druhej strane, pod dojmom obetí bombardovania i vládnej rétoriky o „teroristických náletoch“ obracal nálady proti Spojencom, osobitne proti Američanom. V každom prípade, obyvateľstvo už nebralo protiletecké poplachy na ľahkú váhu, časť obyvateľov evakuovala na vidiek. Bombardovanie bolo tiež jasným znakom toho, že vojna sa nevyhne ani dovtedy pokojnému Slovensku.

Okrem prvého, júnového bombardovania, nasledovali neskôr ďalšie, hoci menej tragické americké nálety na hlavné mesto – v septembri, októbri i v decembri 1944 a v marci 1945, a tiež aj sovietske bombardovanie vo februári 1945.

Martin Lacko

Vytlačiť