14. marec 1939 – vyhlásenie Slovenského štátu slovenským snemom

Vznik samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 bol výsledkom pôsobenia viacerých faktorov. Mníchovská dohoda a pragmatický postoj západných demokratických veľmocí umožnili geopolitický prienik nacistického Nemecka do strednej Európy. Pri svojej agresii voči česko-slovenskému štátu využilo na jeho rozbitie aj národnoemancipačný proces slovenského národa, ktorý bol reálnym faktom, hoci limitom slovenských štátoprávnych ambícií bola dovtedy len autonómia v rámci väčšieho štátneho celku. Vzhľadom na svoju dynamiku v medzivojnovom dvadsaťročí však obsahoval v sebe potenciál evolučne dospieť až k samostatnej štátnosti.

Vyhláseniu samostatného štátu bezprostredne predchádzal vojenský zásah celoštátnej česko-slovenskej vlády na Slovensku (tzv. Homolov puč). Odhodlala sa k nemu v snahe zabrániť pozvoľnému rozpadu česko-slovenského štátu, ktorý by v budúcnosti mohol byť z medzinárodnoprávneho hľadiska potenciálnym problémom pri jeho obnove. Prezident Česko-Slovenskej republiky Emil Hácha v noci z 9. na 10. marca 1939 odvolal z funkcie predsedu autonómnej vlády Jozefa Tisa a vyhlásil mimoriadny stav. Odvolanie sa uskutočnilo bez participácie orgánov Snemu Slovenskej krajiny, ktorú požadoval ústavný zákon č. 299/1938 Zb. Na Slovensku bola nastolená vojenská súdno-administratívna diktatúra, keď generál Bedřich Homola okamihom zverejnenia príslušnej vyhlášky prevzal celú správnu a súdnu moc na území Slovenska do svojich rúk. Internovaných bolo viac ako 200 čelných predstaviteľov verejnej správy i vládnucej strany– Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (Strany slovenskej národnej jednoty). J. Tiso prijal zosadenie bez odporu a odobral sa na svoju faru v Bánovciach nad Bebravou. Za predsedu vlády Slovenskej krajiny bol najprv na niekoľko hodín menovaný Jozef Sivák, ktorý sa však v tom čase nachádzal mimo územia republiky. Vzápätí bol nahradený Karolom Sidorom, čelným predstaviteľom vládnucej strany.

Dramatickú situáciu využilo nacistické Nemecko na definitívnu likvidáciu Česko-Slovenska. Po tom, čo K. Sidor však odmietol nátlak Hitlerových emisárov, aby okamžite vyhlásil osamostatnenie sa Slovenska, rozhodli sa predstavitelia nacistického Nemecka realizovať svoje zámery cez najvyššieho predstaviteľa HSĽS-SSNJ J. Tisa. Využili pritom ústavne sporný spôsob jeho odvolania z funkcie a vyhlásili, že ho naďalej považujú za predsedu slovenskej vlády. Na faru do Bánoviec nad Bebravou mu bolo doručené pozvanie A. Hitlera na priame rokovania v Berlíne. J. Tiso si následne nechal schváliť mandát na rokovanie predstaviteľmi vlády Slovenskej krajiny i vládnucej strany. 13. marca 1939 bol Berlíne protokolárne prijatý na úrovni hlavu štátu, čo malo do istej miery prejudikovať výsledky rokovaní. Po oznámení zámeru A. Hitlera definitívne likvidovať Česko-Slovensko mu boli predostreté dve možnosti – vyhlásenie samostatnosti alebo „ponechanie Slovenska svojmu osudu", čo v podstate znamenalo rozdelenie medzi susedné štáty. Atmosféru nátlaku a krajnej núdze ešte umocnilo inscenované oznámenie o pohybe maďarských vojsk pri slovenských hraniciach. Tiso odmietol nátlak A. Hitlera, aby okamžite cez rozhlas vyhlásil samostatný Slovenský štát a trval na ústavnom riešení. Telefonicky požiadal prezidenta Háchu o zvolanie Snemu Slovenskej krajiny na ďalší deň - 14. marca 1939. Snem po informačnom referáte J. Tisa o rokovaniach v Berlíne schválil vznik samostatného Slovenského štátu.

Ústavnoprávne základy vzniku Slovenského štátu položil zákon č. 1/1939 Sl. z. zo 14. marca 1939. V § 1 bola Slovenská krajina vyhlásená za samostatný štát a Snem Slovenskej krajiny sa stal Snemom Slovenského štátu (používal sa aj názov Slovenský snem). V § 2 bol provizórne ustanovený najvyšší orgán výkonnej moci vláda, ktorú menovalo Predsedníctvo snemu. Tretí paragraf bol recepčnou normou, na základe ktorej mali zostať v platnosti „všetky doterajšie zákony nariadenia a opatrenia ... so zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti slovenského štátu". Štvrtý paragraf zákona bol zmocnením vlády na legislatívnu činnosť, t.j. na vydávanie noriem zo silou zákona. Zákon č. 1/1939 Sl. z. bol teda akousi malou provizórnou ústavou, ktorá konštituovala „ústavné jadro" vznikajúceho štátu v podobe dvoch najvyšších orgánov zákonodarnej a výkonnej moci – snem a vládu a zároveň upravila aj ich vzájomný vzťah.

Ondrej Podolec

Ilustračné foto: druhasvetova.sk

Vytlačiť