Jednou zo súčastí procesu „vyraďovania Židov z hospodárskeho a sociálneho života“ boli likvidácie židovských podnikov. Za prvé likvidácie podnikov možno označiť odňatie cca 500 živnostenských oprávnení Židov vykonávať hostinskú a výčapnícku činnosť ( nariadenie vlády č. 40/1939 Sl.z.) ako aj odobratie cca 700 ďalších oprávnení rovnakého druhu na základe nariadenia vlády č.169/1939 Sl.z.
Dňa 25.4.1940 prijal Slovenský snem zákon č. 113/1940 Sl.z. o židovských podnikoch a Židoch zamestnaných v podnikoch, známy aj ako „prvý arizačný zákon“. Podstatou tohto zákona bolo stanovenie podmienok prevodu židovského majetku na Nežidov, teda arizácie (arizácia – podľa dobového termínu „árijec“).
Podniky, ktoré nemali byť arizované, boli likvidované. V § 3 zákona sa uvádza: „Župný úrad môže podrobiť revízii živnostenské oprávnenia Židov a odníme ich, ak zistí, že sú proti majiteľovi odôvodnené námietky z hľadiska verejného záujmu, alebo sa vyskytnú dôvody, ktoré vyžadujú odstránenie hospodársky nezdravého vplyvu“. Podľa § 4 sa mala likvidácia takéhoto podniku vykonať do 3 mesiacov od doručenia likvidačného rozhodnutia (ktoré vydával župný úrad, prípadne ministerstvo hospodárstva).
Zákon č. 113/1940 Sl. z. platil iba 3 mesiace (do septembera 1940). Počas platnosti uvedeného zákona sa na jeho základe likvidovalo 229 židovských podnikov.
Ústavným zákonom č. 210/1940 Sl. z. z 3. 9.1940 splnomocnil Slovenský snem vládu Slovenskej republiky, aby „robila všetky opatrenia, ktoré sú potrebné, aby sa vylúčili Židia zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života a aby majetok Židov prešiel do vlastníctva kresťanov“ (§ 1, ods. a, ods. b).
Dňa 16. 9.1940 bol nariadením č. 222/1940 Sl. z. zriadený Ústredný hospodársky úrad na čele s Augustínom Morávkom, v ktorého právomoci bolo „aby podľa osobitných predpisov vykonal všetko, čo je potrebné pre vylúčenie Židov zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života a pre prevedenie majetku Židov do vlastníctva krasťanov“ (§2, ods. 1). Ústredný hospodársky úrad prevzal pôsobnosť župných úradov a Ministerstva hospodárstva vo veciach vyraďovania Židov. Rozhodnutia ÚHÚ boli konečné (§ 4, ods 1.).
Dňa 30.11.1940 vydala vláda Slovenskej republiky nariadenie č. 303/1940 Sl.z. o židovských podnikoch, (známe aj ako tzv. „druhý arizačný zákon“). V § 5 sa uvádza: „Ústredný hospodársky úrad môže cieľom vylúčenia Židov a židovských združení zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života nariadiť:
V § 9 bola Ústrednému hospodárskemu daná právomoc úradu určiť podmienky a spôsob likvidácie, pričom sa mohol odchýliť od predpisov platných o pokračovaní pri likvidácii. Podľa toho istého paragrafu sa rozhodnutie o likvidácii a jej podmienkach malo byť uverejnené v Úradných novinách „na útraty majiteľa podniku“.
Dňa 5.8.1941 vydal predseda Ústredného hospodárskeho úradu Augustín Morávek Vyhlášku č. 333/1941 o všeobecných podmienkach a spôsobe likvidácie židovských podnikov pomocou likvidátorov. Podľa § 2 mal likvidátor zaistiť majetok patriaci k podstate podniku. Zaistenie malo byť „rýchle, prekvapujúce a účinné, aby hodnoty neunikli“.
Okamžite pod doručení rozhodnutia o likvidácii mal likvidátor prevziať od majiteľa podniku kľúče a vyhotoviť zoznam hnuteľností. Zistené peňažné hodnoty mal likvidátor zapísať do tzv. zoznamu A. Do zoznamu B mal zaznamenať tovar, suroviny a materiál, nachádzajúci sa v podniku. Zariadenie slúžiace na technickú prevádzku boli spisované do zoznamu C. Zoznam D mal obsahovať hnuteľnosti, ktoré nepatrili majiteľovi podniku (splácané, zapožičané a pod.) a zoznam E aktíva (zmenky, dobierky a i.).
Právne nároky podniku osobného a vecného charakteru (patenty, koncesie, užívacie práva) mali byť zaznamenané do zoznamu F.
Likvidátor následne speňažil spísaný hnuteľný majetok a získané prostriedky mal uložiť na viazaný účet v peňažnom ústave. Z týchto prostriedkov boli uspokojené pohľadávky veriteľov a vyplatená odmena likvidátora, ktorá činila 20% z hodnoty, najviac však 6 000,- Ks
O prevedenej likvidácii likvidátor vyhotovil Správu, ktorú predkladal Ústrednému hospodárskemu úradu.
Časové obdobie, ktoré plynulo od doručenia, neskôr vyhlásenia, rozhodnutia o likvidácii. Počas tohoto obdobia mala prebehnúť samotná likvidácia podniku. Po uplynutí likvidačnej lehoty zaniklo živnostenské oprávnenie pôvodného majiteľa. Dlžka likvidačnej lehoty sa menila. Z pôvodných 3 mesiacov (Zákon č. 113/1940 Sl. z.) po 15 až 8 dní od vyhlásenia likvidácie v Úradných novinách (podľa vyhlášky ÚHÚ č. 333/1940 ).
Úradne poverená osoba, ktorá bola po zložení sľubu bola oprávnená vykonať likvidáciu podniku. Za vykonanie likvidácie likvidátorovi prináležala finančná odmena.
Arizáciou sa nazýval prevod majetku Židov na Nežidov (v dobovej terminológii "árijcov"). Rozlišuje sa arizácia podnikov, domov a bytov, poľnohospodárskych majetkov, bankových účtov atď. Ústav pamäti národa sa v prvej fáze zaoberá arizáciou podnikov.
Arizáciu podnikov upravovalo niekoľko právnych predpisov vydaných v priebehu rokov 1939 – 1942 na Slovensku. Za začiatok arizačného procesu podnikového majetku možno považovať menovanie dôverníkov a dočasných správcov do priemyselných, obchodných a remeselných podnikov (vl. nariadenie č. 137/1940 Sl. z. a následné úpravy), ktorého hlavným účelom mala byť príprava záujemcov o arizáciu podniku na podnikanie.
V apríli roku 1940 bol schválený zákon č. 113/1940 Sl. z. (účinný od 1. 6. 1940) o židovských podnikoch a Židoch zamestnaných v podnikoch (tzv. "prvý arizačný zákon, ktorý definoval "židovský podnik", prikazoval označenie "židovských podnikov" a upravoval podmienky za akých mali byť tieto podniky prevedené do vlastníctva Nežidov (t.j."arizované"), alebo likvidované.
Zákon umožňoval úplnú (prevedenie celého podniku na nového vlastníka), ako aj čiastočnú arizáciu (s ponechaním účasti pôvodného vlastníka v podniku). Arizácia podnikov bola v právomoci župných úradov a Ministerstva hospodárstva. Bola možná aj tzv. "dobrovoľná arizácia" (arizácia na základe dohody, potvrdenej zmluvou medzi pôvodným majiteľom a arizátorom s určením podielov v podniku). Arizácia sa netýkala továrenských podnikov. Podľa zákona č.113/1940 Sl. z. bolo arizovaných cca 50 podnikov.
Po mocenských zmenách na Slovensku v lete 1940 a posilneniu pozície radikálov na slovenskej politickej scéne, došlo na jeseň 1940 aj k radikalizácii arizačného procesu. Slovenský snem sa ústavným zákonom č. 210/1940 Sl. z. na jeden rok vzdal zasahovania do procesu "vyraďovania Židov z hospodárskeho a sociálneho život" a splnomocnil vládu, aby v tomto procese vykonala potrebné opatrenia. Bol zriadený Ústredný hospodársky úrad, ktorý prevzal arizačnú agendu v oblasti podnikového majetku do svojej výhradnej právomoci. Boli vydané nové právne predpisy upravujúce arizáciu. Arizáciu podnikov upravovalo nariadenie vlády č. 303/1940 Sl. z. o židovských podnikoch. Podľa tohto nariadenia bola možná len nútená arizácia. Arizácii podliehali aj továrenské podniky. Pri čiastočnej arizácii bol znížený podiel pôvodného vlastníka (podiely pôvodných vlastníkov boli postupne ďalšími úpravami znižované, až napokon k 1. 4. 1942 úplne zanikol akýkoľvek podiel Židov na podnikovom majetku na Slovensku).
Arizátori mali do 120 dní od doručenia rozhodnutia o arizácii zaplatiť sumu rovnajúcu sa likvidačnej (alebo obecnej hodnote podniku) na štátom blokovaný (viazaný) účet pôvodného majiteľa. Tieto ustanovenia prevzalo aj nariadenie č. 198/1941 Sl. z. z 9. 9. 1941 o právnom postavení Židov známe aj ako "židovský kódex". Právne predpisy počítali aj s prevodom nehnuteľností patriacich k podnikom.
Arizácia podnikov prebiehala pomerne chaoticky. Hodnota podnikov (tzv. likvidačná hodnota alebo tzv. obecná hodnota), ktorú mali arizátori za prebrané podniky zaplatiť, bola stanovovaná Ústredným hospodárskym úradom. V praxi bola táto hodnota určovaná pomaly, účelovo a nedošlo ani k jednému prípadu zaplatenia celej hodnoty arizovaného podniku. Štát arizáciou podnikov utrpel obrovské hospodárske škody aj tým, že mnohé podniky arizátori priviedli ku krachu (spolu s pohľadávkami iných subjektov).
V roku 1940 bolo na Slovensku asi 12 300 podnikov vo vlastníctve Židov. Celkovo bolo arizovaných asi 2300 podnikov. Podniky, ktoré neboli arizované, boli likvidované. Likvidácie postihli asi 10 000 židovských podnikov.
Copyright © Ústav pamäti národa 2005-2008, Všetky práva vyhradené. (english version)