Likvidácie podnikov Židov (1941-1942)

Vysvetlivky

Likvidácia podnikov

Jednou zo súčastí procesu „vyraďovania Židov z hospodárskeho a sociálneho života“ boli likvidácie židovských podnikov. Za prvé likvidácie podnikov možno označiť odňatie cca 500 živnostenských oprávnení Židov vykonávať hostinskú a výčapnícku činnosť ( nariadenie vlády č. 40/1939 Sl.z.) ako aj odobratie cca 700 ďalších oprávnení rovnakého druhu na základe nariadenia vlády č.169/1939 Sl.z.

Dňa 25.4.1940 prijal Slovenský snem zákon č. 113/1940 Sl.z. o židovských podnikoch a Židoch zamestnaných v podnikoch, známy aj ako „prvý arizačný zákon“. Podstatou tohto zákona bolo stanovenie podmienok prevodu židovského majetku na Nežidov, teda arizácie (arizácia – podľa dobového termínu „árijec“).

Podniky, ktoré nemali byť arizované, boli likvidované. V § 3 zákona sa uvádza: „Župný úrad môže podrobiť revízii živnostenské oprávnenia Židov a odníme ich, ak zistí, že sú proti majiteľovi odôvodnené námietky z hľadiska verejného záujmu, alebo sa vyskytnú dôvody, ktoré vyžadujú odstránenie hospodársky nezdravého vplyvu“. Podľa § 4 sa mala likvidácia takéhoto podniku vykonať do 3 mesiacov od doručenia likvidačného rozhodnutia (ktoré vydával župný úrad, prípadne ministerstvo hospodárstva).

Zákon č. 113/1940 Sl. z. platil iba 3 mesiace (do septembera 1940). Počas platnosti uvedeného zákona sa na jeho základe likvidovalo 229 židovských podnikov.

Ústavným zákonom č. 210/1940 Sl. z. z 3. 9.1940 splnomocnil Slovenský snem vládu Slovenskej republiky, aby „robila všetky opatrenia, ktoré sú potrebné, aby sa vylúčili Židia zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života a aby majetok Židov prešiel do vlastníctva kresťanov“ (§ 1, ods. a, ods. b).

Dňa 16. 9.1940 bol nariadením č. 222/1940 Sl. z. zriadený Ústredný hospodársky úrad na čele s Augustínom Morávkom, v ktorého právomoci bolo „aby podľa osobitných predpisov vykonal všetko, čo je potrebné pre vylúčenie Židov zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života a pre prevedenie majetku Židov do vlastníctva krasťanov“ (§2, ods. 1). Ústredný hospodársky úrad prevzal pôsobnosť župných úradov a Ministerstva hospodárstva vo veciach vyraďovania Židov. Rozhodnutia ÚHÚ boli konečné (§ 4, ods 1.).

Dňa 30.11.1940 vydala vláda Slovenskej republiky nariadenie č. 303/1940 Sl.z. o židovských podnikoch, (známe aj ako tzv. „druhý arizačný zákon“). V § 5 sa uvádza: „Ústredný hospodársky úrad môže cieľom vylúčenia Židov a židovských združení zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života nariadiť:

V § 9 bola Ústrednému hospodárskemu daná právomoc úradu určiť podmienky a spôsob likvidácie, pričom sa mohol odchýliť od predpisov platných o pokračovaní pri likvidácii. Podľa toho istého paragrafu sa rozhodnutie o likvidácii a jej podmienkach malo byť uverejnené v Úradných novinách „na útraty majiteľa podniku“.

Dňa 5.8.1941 vydal predseda Ústredného hospodárskeho úradu Augustín Morávek Vyhlášku č. 333/1941 o všeobecných podmienkach a spôsobe likvidácie židovských podnikov pomocou likvidátorov. Podľa § 2 mal likvidátor zaistiť majetok patriaci k podstate podniku. Zaistenie malo byť „rýchle, prekvapujúce a účinné, aby hodnoty neunikli“.

Okamžite pod doručení rozhodnutia o likvidácii mal likvidátor prevziať od majiteľa podniku kľúče a vyhotoviť zoznam hnuteľností. Zistené peňažné hodnoty mal likvidátor zapísať do tzv. zoznamu A. Do zoznamu B mal zaznamenať tovar, suroviny a materiál, nachádzajúci sa v podniku. Zariadenie slúžiace na technickú prevádzku boli spisované do zoznamu C. Zoznam D mal obsahovať hnuteľnosti, ktoré nepatrili majiteľovi podniku (splácané, zapožičané a pod.) a zoznam E aktíva (zmenky, dobierky a i.).

Právne nároky podniku osobného a vecného charakteru (patenty, koncesie, užívacie práva) mali byť zaznamenané do zoznamu F.

Likvidátor následne speňažil spísaný hnuteľný majetok a získané prostriedky mal uložiť na viazaný účet v peňažnom ústave. Z týchto prostriedkov boli uspokojené pohľadávky veriteľov a vyplatená odmena likvidátora, ktorá činila 20% z hodnoty, najviac však 6 000,- Ks

O prevedenej likvidácii likvidátor vyhotovil Správu, ktorú predkladal Ústrednému hospodárskemu úradu.

Likvidačná lehota

Časové obdobie, ktoré plynulo od doručenia, neskôr vyhlásenia, rozhodnutia o likvidácii. Počas tohoto obdobia mala prebehnúť samotná likvidácia podniku. Po uplynutí likvidačnej lehoty zaniklo živnostenské oprávnenie pôvodného majiteľa. Dlžka likvidačnej lehoty sa menila. Z pôvodných 3 mesiacov (Zákon č. 113/1940 Sl. z.) po 15 až 8 dní od vyhlásenia likvidácie v Úradných novinách (podľa vyhlášky ÚHÚ č. 333/1940 ).

Likvidátor

Úradne poverená osoba, ktorá bola po zložení sľubu bola oprávnená vykonať likvidáciu podniku. Za vykonanie likvidácie likvidátorovi prináležala finančná odmena.

Copyright © Ústav pamäti národa 2005-2019, Všetky práva vyhradené. (english version)