Prenasledovanie cirkví
Fridrich Fritz bol študentom teológie. Doručil falošné preukazy zaisteným kňazom v Podolínci. Po rozpustení seminára sa rozhodol pokračovať v štúdiu teológie v zahraničí, no cestou vo vlaku bol zaistený orgánmi pohraničnej stráže. Za trestný čin velezrady bol odsúdený na 20 rokov väzenia.
Viedla aktívny kresťanský život a za to ju roku 1953 zatkli a odsúdili na 5 rokov.
Počas väzby ju často vypočúvali, a aj prostredníctvom fyzických trestov sa usilovali zistiť, kde sa nachádzajú kňazi, ktorých poznala.
Pre napomáhanie skupine duchovných ho v roku 1950 zatkli. Po vypočúvaní spojenom s týraním a pokusmi o nanútenie vykonštruovanej výpovede ho odsúdili na 15 rokov. Po takmer 7 rokoch, ktoré po vynesení rozsudku strávil vo väzení, bol podmienečné prepustený.
Spolu s priateľmi sa usiloval o rozvoj hnutia katolíckeho laického apoštolátu, za čo sa stal tŕňom v oku vtedajšej Štátnej bezpečnosti. V roku 1951 ho zatkli a po mučení a 10 mesačnej samoväzbe bol ako 27-ročný odsúdený za velezradu na 25 rokov.
Nenaplnené túžby po štúdiu teológie, internácia do pezinského sústreďovacieho kláštora, ťažká práca vo vojenskom tábore v Libave či štyridsať mesiacov v pomocnom technickom prápore v Plzni dodnes rezonujú v mysli pamätníka Mariána Kolníka.
Kapucínsky kňaz, ktorého krátko po maturite pre „pašovanie“ náboženskej literatúry odsúdil totalitný režim na niekoľkomesačné väzenie. Z mladého vysokoškoláka tak urobil kriminálnika a občana tretej kategórie.
Manželka plukovníka Alexandra Kordu, ktorý bol v roku 1949 Štátnou bezpečnosťou odsúdený na doživotie. Po celých desiatich rokoch väzenia a mučenia zomrel dňa 13. septembra roku 1958. Helena bola odsúdená na 14 rokov, z ktorých 10 prežila v táboroch nútených prác.
Predniesol reč nad hrobom biskupa Vojtaššáka. Otvorene a verejne vyjadril kritiku komunistického režimu. Za tento skutok bol zaistený Štátnou bezpečnosťou (ŠtB), bol vyšetrovaný a odsúdený podľa § 100 na dva roky väzenia za poburovanie proti republike.
Matka piatich detí, ktorá v mladosti pre svoje aktivity v rámci Katolíckej akcie a činnosť v kresťanských spoločenstvách pocítila aroganciu štátnej moci. Za „združovanie proti republike“ sa musela postaviť pred súd a znášať trojmesačné väzenie.
Vstúpil do zväzu katolíckych skautov a počas stredoškolského štúdia sa naplno zapojil do služby Cirkvi. Koncom júla 1951 bol počas základnej vojenskej služby zatknutý a vo vyšetrovacej väzbe strávil tri roky. V roku 1954 ho Vojenský súd v Trenčíne odsúdil za vlastizradu na 14 rokov väzenia.
Nakoľko patril k väčšine katolíckych kňazov, ktorí sa nepodvolili zmýšľaniu komunistického režimu, dňa 13. januára 1958 bol zaistený, pol roka strávil vo vyšetrovacej väzbe v Žiline a následne bol súdený. V júli 1958 zaznel rozsudok - 13 rokov odňatia slobody za spáchanie trestného činu velezrady.
Na základe falošného obvinenia za účasť v tzv. Levočskej vzbure bola 25. júna 1949 odsúdená na sedem rokov väzenia. Aj keď sa jej trest na druhom pojednávaní znížil na päť rokov, pribudlo jej ďalších päť rokov nútených prác. Trest si odpykala postupne vo väzniciach v Košiciach, Ilave a Leopoldove a po prepustení pracovala pod dozorom ako skladníčka v Košiciach.
Rehoľná sestra Zdenka pracovala v bratislavskej Štátnej nemocnici a podieľala sa na príprave úteku väznených katolíckych kňazov. Vo februári 1952 bola zatknutá a vyšetrovatelia sa ju trýznením snažili prinútiť, aby prezradila informácie, ktoré sa vôbec nevzťahovali na skutok, pre ktorý bola zatknutá. Nakoniec bola odsúdená 17. júna 1952 na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu. Na následky neľudského zaobchádzania vo väzení zomrela v roku 1955.
So svojimi známymi organizovala rôzne kresťanské podujatia a stretnutia, za čo bola v roku 1952 uväznená. Vypočúvali ju, pýtali sa jej na mená ľudí, s ktorými spolupracovala v hnutí a snažili sa ju donútiť podpísať nepravdivé výpovede.
Košický arcibiskup, ktorý bol pre kritiku správania komunistického režimu k cirkvi na verejnej prednáške štátom suspendovaný na sedem rokov z kňazskej služby.
Kňaz, ktorý za svoju aktívnu činnosť a kritiku totalitného režimu strávil štyridsať rokov vo väzniciach a v pracovných táboroch, ďalších dvadsať rokov musel namiesto kňazskej činnosti pracovať ako robotník.
Oslovujúci životný príbeh, plný farieb a svetla. Nespravodlivé odsúdenie, samotka, väzenie, odlúčenie od rodiny, život v úzadí, skromnosti – to všetko vníma ako dar Boží. Hlboká radosť, vnútorný pokoj a optimizmus svedčia o tom, že jeho inšpiráciou pre život a tvorbu je sám Majster.