English version

Sestra Zdenka Schelingová (1916 - 1955)

Foto: Sestra Zdenka Schelingová

Životopis

„Odpustenie je najväčšia vec v živote“

Príbeh pamätníka

Sestra Zdenka Schelingová sa narodila 24. decembra 1916 v Krivej na Orave, ako desiata z jedenástich detí. Pokrstená bola 27. decembra 1916 a pri krste dostala meno Cecília. Rodičia Pavol a Zuzana boli statoční ľudia a dávali svojim deťom vzornú náboženskú výchovu, postavenú na živej modlitbe a svedomitej práci.

V rokoch 1923 - 1931 navštevovala Cecília ľudovú školu v Krivej. Medzi spolužiakmi bola obľúbená; bola usilovná, poslušná a rada pomáhala iným. V roku 1929 miestny farár Viktor Milan priviedol do Krivej rehoľné sestry z Inštitútu milosrdných sestier svätého Kríža, aby mu pomáhali formovať duchovnú tvár obce. Priaznivé rodinné prostredie, horlivé pastoračné účinkovanie miestneho farára a príťažlivý príklad rehoľných sestier, ktoré ju v poslednom ročníku ľudovej školy aj vyučovali, napomohli rozvoju duchovného povolania, ktoré sa prejavilo u nej veľmi skoro. Cecília sa pre rehoľný život rozhodla na základe vlastného uváženia.

Ako pätnásťročná nastúpila do materského domu sestier sv. Kríža v Podunajských Biskupiciach, rozhodnutá zasvätiť svoj život láske k Bohu a k blížnemu. Rodičia jej rozhodnutím boli nadšení a súrodenci boli na ňu veľmi hrdí. Po absolvovaní ošetrovateľskej školy sa stala postulantkou a 28. januára 1936 vstúpila do noviciátu v Podunajských Biskupiciach a dostala rehoľné meno sestra Zdenka. Svoje prvé sľuby zložila 30. januára 1937 a večné 28. januára 1943. Po zložení prvých sľubov pracovala na internom oddelení na röntgene na klinike v Štátnej nemocnici v Bratislave, a potom od roku 1941 ako ošetrovateľka v krajskej nemocnici v Humennom. V roku 1942, na pozvanie vedenia Štátnej nemocnice na Miczkiewiczovej ulici, prišla pracovať do Bratislavy ako laborantka, neskôr ako asistentka na röntgenologickom oddelení u prof. Mikuláša Ondreičku. Chorým, ktorí tu boli liečení hlavne na rakovinu, sa venovala s príkladnou obetavosťou, hrejivou láskou a profesionálnou odbornosťou. Pre mnohých bola „vzorom rehoľnej sestry a profesionálnej ošetrovateľky".

Po politickej zmene v roku 1948 Komunistická strana v bývalom Československu začala otvorené prenasledovanie cirkvi. Mnohí veriaci boli diskriminovaní pre svoju vieru, biskupi a kňazi prenasledovaní a väznení, rehoľné kongregácie zlikvidované a ich členovia poslaní na nútené práce. Sestra Zdenka si uvedomovala potrebu brániť cirkev. Odhodlala sa k odvážnym skutkom a tak podľa svojho poznania, síl a možností vyjadrila svoj odpor voči nespravodlivému násiliu. Jej postoje vyjadrovali vnútornú ochotu priniesť aj veľké obety pre trpiacu Cirkev. Dvakrát pomáhala pri príprave úteku väznených katolíckych kňazov. Jeden pokus bol úspešný, aj keď iba čiastočne. Začiatkom roka 1952 sa spolupodieľala na organizovaní úteku kňaza Štefana Koštiala, ktorý sa v Štátnej nemocnici liečil na následky mučenia pri výsluchu. Podarilo sa jej to tak, že strážnikovi namiešala do pohára s čajom uspávací prostriedok. Po kňazovom úteku sa v nemocničnej kaplnke pod krížom takto modlila: „Pane Ježišu, za jeho život obetujem môj jediný. Pomôž mu ostať nažive!" Tohto kňaza však pri úteku chytili a 19. mája 1952 odsúdili na 19 rokov odňatia slobody. Ale obeta sestry Zdenky bola prijatá, lebo obdobie väznenia prežil a zomrel až vo vysokom veku 5. apríla 2003 v 90-tom roku života a 63-tom roku kňazstva, päť mesiacov predtým, ako bola sestra Zdenka vyhlásená za blahoslavenú.

Druhý pokus o pomoc kňazom bol ale neúspešný. Sestra Zdenka Schelingová spolu so sestrou Katarínou Lukačovičovou uverili informácii agenta štátnej bezpečnosti, že troch saleziánskych kňazov a troch seminaristov, ktorí boli na liečení v Štátnej nemocnici (Titus Zeman, Štefan Sandtner, ThDr. Andrej Dermek, ThDr. Viliam Mitošinka, Justín Beňuška a Pavol Pobiecky) odvezú na Sibír, kde ich zastrelia. Uverili možnosti ich záchrany a úteku z Krajskej súdnej väznice v Bratislave. Útek mal umožniť člen väzenskej stráže za finančnú odmenu. Zaobstarali potrebný finančný obnos s pomocou Marty Sandtnerovej, sestry väzneného kňaza Štefana Sandtnera. Pripravovaný útek nebol úspešný. Menovaní kňazi boli už 26. februára 1952 premiestnení do väznice v Ilave. Celá akcia slúžila ako pasca, ktorú pripravila Štátna bezpečnosť.

Po jej zatknutí 29. februára 1952 bola sestra Zdenka vo vyšetrovacej väzbe kruto mučená. Potápali ju do vody, pokiaľ sa nezačala dusiť, naťahovali ju po strop a pritom ju bili. Vyšetrovatelia sa trýznením snažili prinútiť sestru Zdenku, aby prezradila informácie, ktoré sa vôbec nevzťahovali na skutok, pre ktorý bola zatknutá. Nakoniec bola odsúdená 17. júna 1952 na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu, čiže za jeden z najťažších prečinov proti štátu.

Od roku 1952 do roku 1955 bola sestra Zdenka premiestňovaná z jedného väzenia do druhého.Od svojho zatknutia až do posledných chvíľ svojho pozemského života znášala všetky utrpenia s hrdinskou trpezlivosťou, s vedomou ochotou i zomrieť pre Pána Boha a pre dobro Cirkvi a bez akejkoľvek nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali. Takto sestra Zdenka zažiarila ako vzor vernosti a odpustenia. Ubitá skoro až k smrti vyriekla: „Odpustenie je najväčšia vec v živote". Keď už bolo isté, že pre vážne zdravotné problémy jej nezostáva viac ako jeden rok života(mala zhubný nádor v pravom prsníku), a aby nezomrela vo väzení, 16. apríla 1955 bola na amnestiu prepustená.

Pre nepriaznivú politickú situáciu a pre strach, ktorý vtedy panoval, ju ani sestry ani lekári nemohli v Bratislave v nemocnici prijať, preto ju prijala do svojho domu v Trnave odvážna pani Apolónia Galisová, neskôr rehoľným menom sestra Lucia. Zdenkin zdravotný stav sa však po prepustení z väzenia neustále zhoršoval, preto bola prijatá na ošetrenie do nemocnice v Trnave, ale nemocničné ošetrenie malo za cieľ len zmierniť telesné utrpenie. Sestra Zdenka prijala svoj stav ponížene a niesla svoj kríž s odovzdanosťou do Božej vôle. Zaopatrená sviatosťami zomrela (počas svätej omše) v trnavskej nemocnici, a to 31. júla 1955 o 7.45 hod.

Takto tridsaťosemročná, odvážna a vždy usmievavá Božia služobnica sestra Zdenka Schelingová, pripodobnená Ježišovi Kristovi na ceste kríža, dalasvojou obetou najvyššie svedectvo lásky. 2. augusta 1955 boli jej telesné pozostatky uložené na Starom cintoríne v Trnave.

6. apríla 1970 Krajský súd v Bratislave oslobodil sestru Zdenku od žaloby pre trestný čin velezrady a 18. novembra 1970 Najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu, a tým umožnil jej úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu. V roku 1979 sa rušil starý cintorín v Trnave, kde bol aj hrob sestry Zdenky. Jej pozostatky spolu s pozostatkami ďalších desiatich sestier svätého Kríža boli exhumované a prevezené na cintorín do Podunajských Biskupíc.

18. septembra 2000 bol otcom arcibiskupom Jánom Sokolom v Trnave otvorený diecézny proces blahorečenia sestry Zdenky. 16. 6. 2003 bola druhá exhumácia jej pozostatkov. 7. júla 2003 bola ukončená rímska fáza procesu blahorečenia, keď Svätý Otec Ján Pavol II. potvrdil blahorečenie sestry Zdenky Schelingovej. Za blahoslavenú ju vyhlásil na sviatok sv. Kríža 14. septembra 2003 v Bratislave - Petržalke pri svojej tretej pastoračnej návšteve Slovenska. Sestra Zdenka je prvou blahoslavenou ženou v našich novodobých dejinách. V kalendári si ju pripomíname 31. júla.

Zdroj: http://www.vatican.va/news_services/liturgy/saints/ns_lit_doc_20030914_schelingova_sk.html

Stretnutie so sestrou Zdenkou v nemocnici

Sestra Zdenka Schelingová - Stretnutie so sestrou Zdenkou v nemocnici (formát Flash Video)

„Keď som sa jej pýtala, až hádam na tretí, na štvrtý deň, ako sa volá, a ona mi hovorí: „Ja som sestra Zdenka Schelingová.“ A tak sme sa spriatelili a pri preväze, keď prišiel ten lekár na preväz, pozerala som sa na tú strašnú ranu chirurgickú, ktorú mala na pravej strane. Videla som, že ona má amputáciu pravého prsníka a to mi vôbec nedošlo a nijako som to nemohla pochopiť, že rehoľná sestra má amputáciu prsníka. Považovala som ju ako rehoľnú sestru za nedotknutú ženu, no ale vôbec som sa nechcela vypytovať, len mi to bolo strašne zvláštne a som si myslela: počkám a možnože sa sestra Zdenka spriatelí viac so mnou, ako sa aj stalo potom.“

Modlitby za prenasledovateľov

Sestra Zdenka Schelingová - Modlitby za prenasledovateľov (formát Flash Video)

„Sestra Zdenka bola stále pohrúžená do modlitieb. Modlila sa celý deň od rána do večera, neúnavne. A tak som sa jej opýtala jedného dňa: „Sestra Zdenka, prosím ťa, za koho sa ty modlíš tak vrúcne?“ A ona mi hovorí: „No v prvom rade sa modlím za tých, ktorí ma týrali, ktorí ma ponižovali a modlím sa za nich, aby im Boh obmäkčil srdce, aby sa už nikdy neopakovalo to, čo oni robili so mnou.“ Tak som videla, že musela prežiť strašné vyšetrovanie.“

Transport do Brna

Sestra Zdenka Schelingová - Transport do Brna (formát Flash Video)

„A jedného dňa prišla veliteľka a hovorí: „Pripravte sa, pretože pôjdete na transport.“ A ja sa pýtam: „Na transport? A prečo? Veď ona ešte nie je schopná cestovať.“ No a hovorí: „Taký je rozkaz, zbaľte sa a zajtra odchádzate.“ A ja hovorím: „A kam?“ „Do Brna na onkologické oddelenie.“ Vtedy mi bolo jasné, že sestra Zdenka má rakovinu. No to mi bolo, to bolo otrasné pre mňa, aj pre ňu, ale ona to brala s takou odvahou a s takým odhodlaním, že som ju obdivovala, bola tak kľudná.“

Tajomstvo – dôvod mučenia

Sestra Zdenka Schelingová - Tajomstvo – dôvod mučenia (formát Flash Video)

„Keď som bola v nemocnici v Bratislave, na oddelenie priviezli jedného pacienta, ktorý bol zmlátený, bol dobitý a ja som skutočne nechápala, čo sa vlastne stalo s tým človekom, ale keď som videla ten policajný sprievod, tak som si asi predstavila, že to je vyšetrovanec. Tak som ho dala do poriadku, pacienta, ošetrila som jeho rany, poumývala som ho, prezliekla som ho a bola som strašne zvedavá, kto to je. A v nestráženej chvíli mi povedal: „Ja som kňaz.“ No tak to bol pre mňa ako blesk, som bola zasiahnutá. Tak som si uvedomila, že to bol kňaz, ktorý bol vo vyšetrovacej väzbe a až tak ho dobili, že ho doniesli do nemocnice. A teraz som rozmýšľala, ako mu mám pomôcť, čo mám urobiť. Čo mám pre neho urobiť? Čo môžem pre neho urobiť? A keď už tam bol dva dni a ten veliteľ stráže povedal: „Pripravte väzňa, zajtra ide na transport a zajtra ho odvážame.“ Vtedy som si uvedomila, že keď ten človek pôjde naspäť do vyšetrovacej väzby, to znamená znovu bitky, vyšetrovanie a ja som teraz chcela tomu človekovi pomôcť.“
Tak urobila takýto rozhodný čin, že samozrejme medzitým si už pripravila ľudí, ktorí jej pomohli, lebo sama to urobiť nemohla, a tak v ten posledný večer dala uspávajúci prášok tomuto veliteľovi, ktorý ho strážil. Samozrejme, ten veliteľ zaspal a medzitým ona už mala pripravených ľudí, ktorí prišli a ktorí toho väzňa vzali, áno, a ráno, keď sa zobudil veliteľ, väzňa nebolo - no tak ohromný rozruch. Samozrejme, obkľúčili celú väznicu, celú nemocnicu, prišli, autá týchto vyšetrovateľov, no a samozrejme všetky sestričky nahnali do jednej sály. Vyšetrovanie a samozrejme najväčšie vyšetrovanie bolo voči sestre Zdenke, pretože ona bola večer (v službe), ošetrovala toho väzňa. Tak hovorí: „Ja som si to uvedomila, že teraz už je na mňa rad. Ešte pokiaľ som mohla, utekala som do kaplnky väzenskej a tam som kľakla pred obraz, pred kríž pred ukrižovaného a prosila som ho, Pane, prosím ťa, zachráň toho kňaza, zachráň mu život a za jeho život ti dávam svoj, vezmi ho.“ No a samozrejme za chvíľu prišli, zatkli ju, zavreli ju.“

Priebeh brutálneho vyšetrovania

Sestra Zdenka Schelingová - Priebeh brutálneho vyšetrovania (formát Flash Video)

„No, a keď ju zatkli, hovorí: „Tak prišla som do väznice, začalo to kopancami. Hodili ma do jedného koryta so studenou vodou a tam ma jedna veľká noha, tlačila na moje prsia. Horeznačky som ležala v tej vode, áno, a tlačila ma na spodok. Ja som sa zadúšala a vlastne som sa topila, ale keď už videl, že strácam vedomie, tak rýchle tú nohu odstránil a zasa aby som sa nadýchala a znovu ma ponoril do tej vody a tak to zostalo. Tak to išlo celú noc a tie kopance, a tá bitka, a potom ma za vlasy vytiahli z tej vody a ťahali ma do jednej miestnosti na betón. Tam ma nechali celú noc v tom mokrom rúchu, ja som nevedela vôbec, či to prežijem, som sa celá chvela, ale prežila som tú noc a ráno začalo vyšetrovanie. Strhli zo mňa šat a nahú ma zviazali. Zviazali mi ruky hrubým povrazom, aj nohy a vytiahli ma škripcom hore až na povalu a zavesili ma na jednu skobu. A takto obnažená úplne zničená uzimená som visela na tej skobe. Potom prišli traja chlapi a šľahali ma obuškami, hlava-nehlava, a najviac ma šľahali na prsiach. A teraz vieš, prečo som mala tú operáciu, lebo boli tam nádory, ktoré vznikli z toho poranenia. A tieto procedúry sa opakovali viackrát denne. A teraz vieš, ako som na tom. A vieš, že idem na onkológiu, to znamená, že je to rakovinový nádor. A viem, že Pán Ježiš si príde pre môj sľub, pretože som sľúbila svoj život za život kňaza.“

NAJ.sk