English version

Milan Krajčovič (1929 - 2008)

Foto: Milan Krajčovič

Životopis

„Tú cestu som si vybral sám...“

Príbeh pamätníka

Milan Krajčovič sa narodil 23. júna 1929 vo Svätom Jure. Vyrastal v nábožensky založenej rodine, už od detstva miništroval v kostole v Liptovskom Mikuláši. Otec sa s mladším bratom presťahoval do Skalice, kam ich na statok Kostelnice onedlho nasledoval aj Milan s matkou. V auguste 1948 sa ako študent prvýkrát pokúsil prekročiť štátnu hranicu pri Dunaji v Petržalke. Spolu s tromi kamarátmi plánovali emigrovať do Rakúska a odtiaľ do Spojených štátov. Ich plány však zmarila pohraničná stráž, ktorá ich prichytila a poslala späť. Ešte v tom istom roku, len o niekoľko týždňov neskôr, sa mu podarilo prejsť hranice cez Mikulov. Dostal sa do Mistelbachu, kde ho opäť zadržali a vypočúvali rakúsky financi. Po výsluchoch v Znojme ho Okresný súd v Mikulove odsúdil na dva roky, uložil mu finančnú pokutu a na niekoľko rokov ho zbavil občianskych práv. Počas výkonu trestu v Brne sa zoznámil s Jaroslavom Burešom, s ktorým sa mu podarilo ujsť smerom k Prostějovu a neskôr aj do Skalice. Dostali sa do Freyungu k americkej posádke, boli prevezení do Passau, niekoľko dní strávili v zbernom tábore v Mníchove a Murnau. Americkí vojaci im výmenou za spoluprácu sľúbili pomoc pri emigrácii do Spojených štátov amerických. Istý čas strávili v Rottenburgu, kde podstúpili výcvik. Ich úlohou bolo vrátiť sa späť do republiky a odovzdať tajné správy prostredníctvom tzv. mŕtvych schránok. Po odhalení bol Milan Krajčovič vyšetrovaný na Pankráci a za velezradu a špionáž bol odsúdený na 24 rokov väzenia. Neskôr ho eskortovali do Olomouca, Opavy, absolvoval tiež pracovné tábory v Jáchymove, dostal sa do tábora Barbora, Vršek a neskôr do tábora Bory v Plzni. Odtiaľ putoval do Ruzyně a v roku 1955 do Leopoldova, kde bol väznený do októbra 1963. Nedotkli sa ho amnestie, no napokon bol prepustený s podmienkou na 10 rokov. Plne rehabilitovaný bol až v roku 1990. Milan Krajčovič zomrel v roku 2008.

Zatknutie pri prechode cez hranice

Milan Krajčovič - Zatknutie pri prechode cez hranice (formát Flash Video)

„Prešli sme hranice a išli sme smerom na Mistelbach, chceli sme nasadnúť na vlak a dostať sa do Viedne. Tam, samozrejme, boli tie štyri pásma, tak sme sa chceli pokúsiť prejsť zo sovietskeho pásma do amerického alebo anglického, no ktoré bolo najbližšie. Cestou, ako sme išli na tú stanicu, nás chytili opäť títo rakúski financi. Zaviedli nás na rakúsku stanicu, asi to bola pohraničná stráž, lebo to nebolo ďaleko od hraníc a tam sme čakali na eskortu do Mistelbachu. Vypočúvali nás tam tí Rakúšania a povedali: ,Vidíte to, ako sa my máme dobre, máme Marshalov plán, nič nám nechýba, sme porazená krajina a vy musíte utekať z tej vašej Republiky Československej.‘ No pripadalo mi to ako výsmech, lebo neviem, či to boli komunisti alebo čo, ale pravdepodobne mali tieto tendencie. Tak nás potom zobrali a zaviezli nás do Mistelbachu, kde nás uväznili. Tam sme boli aj s týmto mojím priateľom uväznení asi štrnásť dní. Možno aj o nejaký deň viac, už si presne teraz nepamätám a odtiaľ nás vozili na výsluch na sovietske komando. Na tom výsluchu sme boli asi, ja neviem, päť alebo šesťkrát a vždy nás dvaja príslušníci týchto policajtov vo večerných hodinách zobrali z väzenia a odviezli nás tam. No a to zaobchádzanie... Tam bol vedúcim dôstojníkom nejaký kapitán sovietskej armády a dostali sme tam strašnú bitku. Bolo to alibi, vždy nás tam viezli obidvoch naraz, jedného dali do druhej miestnosti a druhého takto vypočúvali. Takže tento kapitán, viete čo, neviem, ale on mi pripadal ako keby to bol nejaký sadista, on sa v tom azda vyžíval alebo čo.“

Odhalenie pri práci s mŕtvymi schránkami

Milan Krajčovič - Odhalenie pri práci s mŕtvymi schránkami (formát Flash Video)

„A ako prechádzame cez lesy po takej cestičke, z obidvoch strán vystúpili dvaja policajti. ,Ruky hore!‘ No my sme boli prekvapení, no tak dali sme ruky hore a jeden z tých policajtov išiel prehľadávať Jaroslava Bureša. A ako išiel prehľadávať, tento Bureš sa otočil, zrazil ho k zemi a jemu vypadol z ruky samopal, ktorý mal. Ten policajt ležal na zemi a ten druhý tam stál a pamätám si ako dnes: ,Jen to střílej!‘, to z tej zemi kričal, aby strieľal. Hneď ma zalial pot a on váhal... Ten to neurobil skrátka dobre a len zakričal na toho Bureša, aby dal ruky hore. Tak znova dal ruky hore, policajt si vybral svoj samopal a teraz som išiel ja, či mám nejaké zbrane. Ja hovorím, že mám. ,Vyhodiť von!‘ Mal som malú pištoľ a ešte aj druhú zbraň. Viezli nás, išli za nami a my sme museli ísť takto s rukami hore na tú policajnú stanicu.“

Jeden z nás bol konfident...

Milan Krajčovič - Jeden z nás bol konfident... (formát Flash Video)

„Jeden z nás bol konfident. Bol nasadený Štátnou bezpečnosťou. Áno, bol to nadporučík Olda Mihola. Pochádzal z Brna. Vedel, že my pôjdeme pred nimi a vedel ktorou trasou pôjdeme. Tak sme si dôverovali a to bola, samozrejme, chyba a povedal by som veľká nerozvážnosť. Takže tí nás tam už čakali. Oni išli za nami, asi deň po nás išiel Mihola s Mirkom Janečkom, prešli hranice a dostali sa do Prahy.”

Zasielanie správ v golieri košele

Milan Krajčovič - Zasielanie správ v golieri košele (formát Flash Video)

„Bol som súdený s Jaroslavom Burešom a s Mirkom Janečkom, to boli tí, ktorých som už predtým spomínal. A ako vedúci skupiny bol Jaroslav Bureš. Všetci traja sme mali návrh na trest smrti od prokurátora, ale v mojom prípade mi na súde zopakovali moje predošlé tresty. Tento Jaroslav Bureš bol, ako som spomínal, právnik takže sa kajúcne priznal ku všetkému, ale ešte mal vo väznici jeden malér. Svojej manželke posielal v golieri límca motáky napísané tenkou ceruzkou na cigaretovom papieri. To tam strčil a to sa nedalo ani nahmatať, niečo tvrdé by sa dalo, ale taký tenký papierik nie. Lenže oni to robili múdro, potom už neboli takí hlúpi. Oni to všetko röntgenovali. Išlo to cez röntgen a tam to našli. A na základe týchto motákov, kde dával svojej manželke inštrukcie čo má robiť, za kým má zájsť a tak ďalej, pozatvárali kopu ľudí a ju samotnú tiež.“

Trest v tábore Bratstvo

Milan Krajčovič - Trest v tábore Bratstvo (formát Flash Video)

„To bolo už na ten Štedrý deň, tam sme boli, no namojdušu, tri dni bez jedla. Viete čo to bolo v decembri v zime, v tých mrazoch, ja neviem nad dvadsať stupňov bolo určite. Dvadsaťštyri možno dvadsaťosem, ja neviem, to som len tak odhadoval. To bol tretí deň bez jedla, potom nám už, tuším, dali vodu alebo čiernu kávu, inak nám nedali žiadne žrádlo, nedali nám nič. Bolo to na ten tretí deň, jeden, dva, tri, len tri dni a naraz počujeme akýsi hrmot. To bolo tak jedenásť - dvanásť hodín v noci. Naraz to príde, začne sa odomykať a revú: ,Von, všetko von!‘ Hneď si poviem, no čo toto, o pol noci nás tam burcujú, aby sme išli von. Tak ktorýsi si z nás, neviem ktorý, povedal: ,Nejdeme von, až ráno.‘ Tak sme sa tam začali radiť, zamkli to normálne späť a tí esenbáci sa tam radili. Naraz sa otvorilo okienko a z hydrantu tam na nás púšťali vodu, pani inžinierka, vodu v tom mraze. Púšťali na nás vodu, boli sme mokrí, vody bolo potiaľto vonku, tak to už každý išiel. A stále: ,Idete?‘ ,Nejdeme!‘ No tak prestali, otvorili tie dvere a pustili tam dvoch psov. Bez košíkov, bez všetkého, ježišmária, to bolo. Teraz si už nepamätám, ale niektorých tam strašne pohrýzli. Niektorým zostali kabáty, aj niečo, v čom boli oblečení. To som vám nepovedal, že sme boli oblečení tak ako nás brali v tom ,L‘, do tej izolácie. Ja som mal na nohách len papuče, trestanecké nohavice, košeľu a vestu. Niektorí mali aj kabáty, ja som mal takú vestu. Ako nás tam obliali tou vodou a pustili tam tých psov, no to bolo kriku, to ste nezažili. Tak nakoniec sme vyšli von, lebo tí psi vás tam mohli aj roztrhať. Bol to taký dlhý dvor a postavili nás jedného, druhého, po metri vedľa seba.“

Na izbe s Gustávom Husákom

Milan Krajčovič - Na izbe s Gustávom Husákom (formát Flash Video)

„Ja som býval v tých spoločných izbách a býval som aj v starých samotách. Robil som v zámočníckej dielni a tu robil aj doktor Gustáv Husák. Robil ulicu. Áno. On býval so mnou na starých samotách. Na jednej izbe. On mi hovoril Milanko, ja som mu hovoril pán doktor. A raz sa ma tak spýtal, za čo som vlastne zodpovedný a ja na to, že som bol normálne v zahraničí, vrátil som sa späť a dali mi špionáž a velezradu. ,No s tým sa nedá nič robiť,‘ povedal. ,S tým sa nedá nič robiť, ale viete čo, ja sa o niečo pokúsim. Tak povedzte mi ako to všetko bolo.‘ Mali tam papier a mohli sme písať. Tak povedal, že o obnovu súdu nemôžem žiadať, o podmienečné prepustenie tiež ešte nie, v tej dobe to ešte nebolo. ,A viete čo, ja vám napíšem žiadosť o milosť!‘“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
NAJ.sk