English version

Margita Zimanová (1942)

Foto: Margita Zimanová

Životopis

„Mám jedinú túžbu, nikdy viac v budúcnosti nedopustiť totalitný režim, v ktorom vládne násilie a hrôza. Aby zo stránok našej histórie a z pamäti národa nevymizli skutočné udalosti, aj tie naše kruté osudy, ktoré majú byť mementom pre budúce pokolenie.“

Príbeh pamätníka

Margita Zimanová, rodená Valentová, sa narodila 9. februára 1942 v Bratislave. Bola najstaršou dcérou politických väzňov. Otec pracoval na Povereníctve vnútra a matka bola ženou v domácnosti. Jej rodičov zaistili 14. januára 1952 kvôli napomáhaniu k úteku cez hranice matkinmu bratovi, Vojtechovi Dankovi. Jej matka, Margita Valentová, mala v čase zatknutia tridsaťdva rokov a bola odsúdená na doživotie. Neskôr bol tento trest skrátený na dvadsaťpäť rokov. Počas siedmich rokov, ktoré napokon strávila vo väzení, bola väznená 9 mesiacov v Bratislave, neskôr v Rimavskej Sobote, v Pardubiciach a v Želiezovciach. Otec, Pavel Valent, zatknutý vo veku 39 rokov, bol odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný 28. marca 1953. Rodina doposiaľ nevie, čo sa stalo s jeho telom a kde je pochovaný. Všetok rodinný majetok bol zaistený, skonfiškovaný a daný na dražbu. O tri deti, Gitu, Helenku a Petra, sa starali starí rodičia v Ladomeri. Starý otec, Gabriel Danko, bol počas návštevy Bratislavy, kam išiel zobrať lístky na potraviny pre deti, zatknutý a následne väznený viac ako sedem rokov v Příbrame a v Jáchymove. Okrem toho bol väznený aj matkin brat, Imrich Danko. Vojtech Danko, kvôli ktorému trpela celá rodina, pôsobil ako notár v Detve. Po vyjadrení nesúhlasu s vládnucim režimom mu hrozilo väzenie, a preto sa rozhodol nelegálne prekročiť hranice a odísť do Rakúska. Pri úteku mu pomáhal pamätníčkin otec, za čo bol neskôr odsúdený a popravený. Vojtech Danko sa v roku 1968 pokúsil o návrat do krajiny, ale z politických dôvodov to nebolo možné. Margita Zimanová ako dcéra rodičov odsúdených za protištátnu činnosť nemohla študovať, a preto sa už ako štrnásťročná zamestnala. Spolu so súrodencami si veľa vytrpela nielen v detstve, keď na ňu deti pokrikovali a prestali sa s ňou priateliť, ale i v dospelosti, keď mala problémy v zamestnaní, bola sledovaná príslušníkmi Štátnej bezpečnosti či upodozrievaná z napísania protištátneho listu. Jej prianím je, aby sa hovorila pravda o udalostiach, ktoré sa odohrali v päťdesiatych rokoch. Svedectvo o ľudskom utrpení má slúžiť ako memento pre budúce pokolenie, aby sa nič podobné už nikdy nezopakovalo.

„Mamička písala vlastnou krvou oteckovi...“

Margita Zimanová - „Mamička písala vlastnou krvou oteckovi...“ (formát Flash Video)

„Mamička, keď bola vo vyšetrovacej väzbe, tak písala oteckovi list. Viete dobre, že tam nemali papier, nemali tužky, teraz majú aj televízory vo väzení. Tak mamička zobrala WC papier, akože červený atrament. To bolo tak, že najprv sa chodili ženy kúpať do kúpeľne, a potom páni. No a mamička dala oteckovi k mydlu ten list na WC papieri napísaný červeným atramentom, akože červeným atramentom, vážení. Ale mamičku zobrali na raport, že kde a kto jej dal červený atrament. Ona im hovorí: ,No však si to dajte na rozbor, skúste, či je to červený atrament.‘ Nebol to červený atrament. Zobrala brko, mala menštruáciu a písala vlastnou krvou oteckovi.“

Vyšetrovacia väzba

Margita Zimanová - Vyšetrovacia väzba (formát Flash Video)

„No, mamička nám spomínala, podľa toho, akú mala náladu, ale ťažko to z nej išlo, že musela sa naučiť, keď bola vo vyšetrovacej väzbe. Samozrejme, že ich bili. Bola s jednou deväť mesiacov v cele pod zemou, svetla nevidela, s potkanom sa zhovárala a vychudnutá. Keď už mala ísť pred súd, v septembri v päťdesiatom treťom roku, tak potom ju vykŕmili a musela sa naučiť to, čo oni jej nahovorili. Čiže nie to, čo ona by chcela povedať a čo bola pravda, ale čo bola lož. Musela sa naučiť, že ona urobila chybu a tak ďalej, iné jej nezostávalo.“

Osudné slová Vojtecha Danka

Margita Zimanová - Osudné slová Vojtecha Danka (formát Flash Video)

„Krstný otec, Vojtech Danko, ako som už spomínala, sa vyslovil v Grande vo Zvolene proti socialistickému zriadeniu a mali ho zatvoriť. Jeden pán mu povedal, aby ušiel, pretože ho majú zatvoriť, tak on požiadal môjho otca, ktorý pracoval na Povereníctve vnútra. Otecko, zo začiatku sme cestovali, takže pracoval pri Prešove na vysielači, vo Veľkých Kostoľanoch, v Košiciach, zaoberal sa s rádiami, a potom prišiel pracovať do Povereníctva vnútra. A tak krstný otec vedel, že má prístup ku viedenským cestám. Ja som tam chodila s oteckom a všetci sme tam chodili do tej chaty na Viedenskú cestu. Viem si predstaviť ako teraz, ako deväťročné dieťa, tam sme pobehovali. Otecko bol poľovník, poľoval v Petržalke v zbore poľovníkov. No a podarilo sa to krstnému otcovi, že prešiel cez hranice. A týmto moja rodina bola veľmi potrestaná, že [krstného] otca previedol otecko cez hranice. On tam zostal. On sa trápil celý život, my sme sa trápili takisto tu. Nebolo nám ani jednému dobre.“

Matkine spomienky na zatknutie

Margita Zimanová - Matkine spomienky na zatknutie (formát Flash Video)

„Spomienka na môjho manžela Pavla Valenta, narodeného 27. júla 1914 vo Zvolene, v tom čase bytom Bratislava, Vazovova dva. Písal sa rok 1952, štrnásty január, kedy sme začínali prvý deň dovolenky. Bolo asi deväť hodín, zazvonil zvonec a po otvorení [mamička] zbadala oteckových dobrých kamarátov, ktorí vyzvali manžela, aby išiel s nimi do práce. Po dlhšom rozhovore sa manžel ospravedlnil, že sa hneď vráti, že si musí niečo vybaviť. Po dvoch hodinách zazvonil znovu zvonec. Bolo mi to divné, lebo manžel mal kľúče od bytu. Otvorím dvere a tu vidím štyroch mužov, príslušníkov Verejnej bezpečnosti a jednu ženu v bielom plášti, v uniforme VB. ,Čo sa stalo manželovi?‘ spýtala som sa. ,Nič,‘ odpovedá jeden z nich. Len aby som sa obliekla a išla s nimi. ,A čo bude s deťmi?‘ ,Tie my postrážime, veď sa hneď vrátite.‘ Vrátila som sa až o vyše sedem rokov.“

Matkinými slovami o krutých praktikách ŠtB

Margita Zimanová - Matkinými slovami o krutých praktikách ŠtB (formát Flash Video)

„Po vystúpení z auta ma viezli na prvé poschodie, kde sa ma už čakali štyria príslušníci v civile. Jeden začal výsluch. Keď sa ma spýtali, kde je môj brat, hneď som vedela, o čo ide. Tri hodiny trval tento krížový výsluch. Zrazu začali na mňa kričať a vyhrážať sa mi, že uvidím ako je tri dni posratému, ak nebudem hovoriť. Ku koncu výsluchu jeden z nich povedal, aby ma už ukončili. Hrôza, videla som manžela v putách, zbitého, tvár mal zelenú, oči podliate. ,Stačí,‘ povedal jeden z mužov a manžela odviedli. Štyri dni boli výsluchy deň i noc, spávala som v cele na zemi, prikrytá vlastným kabátom. Na piaty deň som dostala väzenský úbor. Večer mi hodili slamník, v ktorom bolo treba slamu hľadať a ráno mi ho vzali. Výsluchy vykonávali na nás tak, že nám zaviazali oči, aby to nebolo pre nich také fádne. Medzi výsluchmi sa vystriedala korekcia. Väzenská pivnica, kde kvapkala voda, vlhko, potkany. Nasledovala hladovka, obyčajne tri dni, potom ožarovanie silnou žiarovkou a ďalšie metódy ŠtB. Tak to trvalo až do 11. septembra 1952 , kedy sme mali obaja súd.“

Zúbožený otec vo väzení

Margita Zimanová - Zúbožený otec vo väzení (formát Flash Video)

„No a otecko pred popravou vyzeral takto. Mal vtedy tridsaťdeväť rokov, vyzeral ako osemdesiatdeväťročný pán. Zbitý, mučený, samozrejme, že nemôže vyzerať ináč ako takto, ako starec. A ešte vám chcem povedať, že vo väzení si pchal hrdzavý klinec do nohy, aby ho nepopravili, lebo poznal zákony, ale napriek tomu ho popravili aj bez jednej končatiny.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
NAJ.sk