English version

Juraj Alner (1937)

Foto: Juraj Alner

Životopis

„V každom režime žili rôzni ľudia, ktorí prišli do tohto mlyna s inými pohnútkami a zomlelo ich to iným spôsobom. A často to zomlelo aj tých mlynárov.“

Príbeh pamätníka

Juraj Alner sa narodil 23. júla 1937 v Kladne v rodine textilného inžiniera. Po krátkej dobe sa však s rodičmi presťahoval do Ružomberka, kde Jurajov starý otec viedol textilnú továreň. Bol vychovávaný v tolerantnom a viacjazyčnom prostredí, no keď mal štyri roky zomrel mu otec. Vďaka kresťanskej výchove si ako dieťa neuvedomoval svoj židovský pôvod. V čase druhej svetovej vojny bolo Jurajovmu starému otcovi umožnené získať výnimku ako jednému z najlepších odborníkov v továrni, čím sa s rodinou vyhli prvej vlne deportácií, ktorá sa na Slovensku realizovala v roku 1942. Po obsadení Slovenska nemeckou armádou o dva roky neskôr sa však jedinou šancou na prežitie stal útek. Juraj bol nútený skrývať sa s rodinou na rôznych miestach stredného Slovenska až do oslobodenia. Po skončení vojny sa do továrne, kde prežil detstvo, už nevrátil. Po krátkom pobyte v Ružomberku sa jeho rodina presťahovala do Žiliny a neskôr do Bratislavy, kde Jurajov nevlastný otec získal prácu ako drevár v Ligne, v Spoločnosti pre zahraničný obchod s drevom. Vládu komunistickej strany pocítil veľmi rýchlo so všetkou tvrdosťou – jeho nevlastný otec bol zatknutý a odsúdený na mnohoročné väzenie. Napriek problémom sa Jurajovi podarilo dostať na vysokú školu a získať vzdelanie. Kvôli účasti na študentskom proteste bol ale po ukončení štúdia umiestnený do výroby, aby sa „oboznámil s robotníckou triedou“. Pracoval ako pomocný robotník v Krupinskej Fatre. Po návrate zo šesťmesačnej vojenskej služby v Čáslavi získal miesto učiteľa najprv v Krupine, a následne v Banskej Bystrici. V 60. rokoch prešiel do redakcie Ľudu v Bratislave a angažoval sa v Strane slovenskej obrody. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 ho prinútil emigrovať do USA, odkiaľ sa neskôr kvôli rodine vrátil. Stratil zamestnanie a musel nastúpiť ako robotník do tlačiarne, kde pracoval sedem rokov. Koncom 70. rokov sa za kurióznych okolností dostal na miesto knihovníka na Vysokú školu múzických umení (VŠMU). Po páde komunistického režimu získal opäť post v časopise Ľud, kde od roku 1990 pôsobil ako šéfredaktor.

Protižidovské opatrenia Slovenskej republiky

Juraj Alner - Protižidovské opatrenia Slovenskej republiky (formát Flash Video)

„Začali platiť rôzne ustanovenia takzvaného židovského zákona, kódexu, to znamená postupne moji príbuzní, nie priamo naša domácnosť, ale naši príbuzní to pocítili veľmi bezprostredne. Začalo sa to tým, že museli odovzdať vkladné knižky, na ktorých sa viazali potom vklady, museli odovzdať cenné predmety, museli odovzdať obrazy, museli odovzdať dokonca časti oblečenia, kožušiny a podobne. Aj to sa zachovalo v dokumentoch, ktoré tiež sú k dispozícii, potvrdenia o tom, že napríklad moja teta musela odovzdať kožuch, alebo že sme mali prehliadku doma aj v našej domácnosti, ktorú robil nejaký človek z polície, kde má zistiť, či nemáme zatajené v domácnosti nejaké predmety, ktoré sme nesmeli mať v držbe. Tento policajt konštatuje v dokumente, ktorý mám k dispozícii, že sa nič nenašlo.“

Na úteku pred prenasledovaním

Juraj Alner - Na úteku pred prenasledovaním (formát Flash Video)

„Za povstania prišla nemecká armáda a samozrejme, vtedy už sa nerešpektovalo vôbec nič, takže vtedy, keď sme sa dozvedeli, respektíve keď sa môj nevlastný otec dozvedel, že nemecká armáda prišla na územie Slovenského štátu, okamžite sa tá správa rozniesla a bolo to už pripravené. My sme okamžite s nevlastným otcom a s mojou mamou odišli do Súľova, do Súľovských skál, čo bolo blízko. Tam sa zišlo mnoho ďalších rodín, takže dodatočne som si rekonštruoval túto situáciu tak, že vlastne dohody so sedliakmi v Súľove už boli dopredu, že keby sa niečo stalo, tak sa môžeme u nich skryť, čiže my sme vedeli presne, kam ideme, no a v Súľove sme žili v jednej domácnosti pár dní, hneď nato tam vtrhla nemecká armáda. Pamätám si na ten deň, to bol pravdepodobne najdramatickejší deň môjho života, ten môžem popísať veľmi presne, lebo ten sa nedal zabudnúť. V jednej chvíli prišiel gazda a povedal: ‚Choďte do vášho úkrytu.‘ Ten úkryt bol v senníku, v hospodárskom dome a na poschodí. Išli sme tam po rebríku, tam bolo uskladnené seno, na jednom mieste bola vydlabaná diera v tom sene, taký priestor, kam sme vliezli, bolo tam len malé okienko, ktorým sme videli na ulicu. To okienko sme, samozrejme, museli zatiahnuť, aby nepresvitalo svetlo. Pamätám si, že môj nevlastný otec si sadol chrbtom k tej diere, ktorá bola vydlabaná do sena, a gazda mu na jeho chrbát zatiahol ešte seno, aby ho nebolo vidno. No a vtedy už bolo počuť krik, my to poznáme z tých všetkých vojnových filmov, ale bolo to naozaj tak, že tam prišli autá, povyskakovali z nich vojaci a robili strašný krik. Behali po dedine a vtedy nevlastný otec povedal: ‚Teraz musíš byť ticho, nesmú nás tu nájsť, lebo sem prídu.‘ Ja som sa, samozrejme, príšerne bál a pamätám si, že celý ten čas som sa modlil všetky modlitbičky, ktoré som poznal. A skutočne, ten krik sa blížil a v jednej chvíli vybehli aj po tom rebríku hore do senníka nemeckí vojaci a ja som si uvedomil, čo robia. Oni ten senník prehľadávali tak, že bodákmi pichali do sena, či natrafia na niečo, no a v tej chvíli to bola vlastne naprostá náhoda, či pichnú do otca, alebo či nepichnú do otca. A on proste nepohnute sedel, pamätám si, sedel na zemi so skríženými nohami, zatajili sme dych a mne sa zdalo, že to trvá celý deň, to bolo možno pár minút. No bol to príšerný pocit, to bodanie do sena a celá tá situácia. Najhoršie bolo, že sme si uvedomovali, čo sa deje. No a Pán Boh nám pomohol, nebodli do toho miesta, tak zase s krikom odišli. Vtedy na nás padla celá hrôza. Potom sme počuli ešte dlho krik dole v dedine, až potom Nemci zase nasadli na autá, motory hučali a vzďaľovali sa, utíchli, no my sme zrejme veľmi rozklepaní vyšli pred domy a moja spomienka na to je ešte jedna. Schádzali sa tam ľudia, ktorí sa zachránili takýmto spôsobom, každý gazda ich skrýval niekde inde a moji rodičia sa pýtali na ľudí, na jednu konkrétnu rodinu, na ktorú som si tiež pamätal, meno neviem. Dozvedel som sa, že oni to psychicky nezvládli a že oni vyšli a vzdali sa tým Nemcom. Mali pred sebou pár dní života. O tomto sme sa dozvedeli až po vojne, že ich okamžite transportovali do koncentráku, kde ich okamžite zabili. Neviem, čo sa stalo s gazdom, či ho identifikovali, že kde sa skrývali, lebo Nemci používali veľmi jednoduchú metódu. Ak našli ľudí, ktorí sa skrývali, tak samozrejme, okamžite postrieľali aj tých, ktorí ich skrývali. Takže tu treba povedať, že bolo veľmi mnoho ľudí na slovenskom vidieku, ktorí nasadili vlastný život, aby pomohli úplne cudzím ľuďom. Počul som, že mnohí za to brali peniaze, ale neviem si predstaviť také peniaze, za ktoré je človek ochotný dať život vlastne pre cudzích ľudí. Takže musím povedať, že naozaj bolo veľmi veľa takých, ktorí nám a mnohým iným zachránili život s nasadením vlastného života.“

Smrť pre kúsok chleba

Juraj Alner - Smrť pre kúsok chleba (formát Flash Video)

„Inak sme boli v skrýšach, lebo sme nikdy nevedeli, kedy a kam prídu Nemci. Pamätám si, že sme sa v jednom dome skrývali v pivnici a mali sme také malé okienko na námestie, teda malý pľac uprostred dediny a pamätám si, že tam Nemci priviedli ruských zajatcov, ktorí tam sedeli na zemi uprostred námestia, okolo nich nemeckí vojaci. Pamätám si na jednu dedinskú ženičku, ktorá išla po námestí a zrazu vybrala z tašky bochník chleba a hodila ho tým ruským vojakom a pamätám sa, že Nemci ju okamžite zastrelili.“

Rok 1945 – sloboda, ale nie koniec nebezpečenstva

Juraj Alner - Rok 1945 – sloboda, ale nie koniec nebezpečenstva (formát Flash Video)

„Samotné oslobodenie ešte nebolo oslobodenie od ohrozenia života. My sme to zažili priamo, keď sa do toho domu, kde sme boli, dostali nejaké prvé konzervy z americkej pomoci UNRRA, ktorá spočívala najmä v konzervách. Pamätám sa, že tam môj otec ešte s niekým stál pri otvorenom okne a mali v rukách tú konzervu a čítali si anglický nápis. O chvíľu prišla nejaká skupinka ruských vojakov so samopalmi a veľmi tvrdým spôsobom odvliekli otca, aj toho ďalšieho človeka. Ja si pamätám, že vtedy tiahli tou cestou nejaké skupiny domácich ľudí s ruskými vojakmi so samopalmi a dozvedel som sa, že ich využívali na rôzne práce ako kopanie zákopov a tak. To nebol trest, jednoducho kam prišli, tam využívali domácich mužov. My sme sa, samozrejme, báli o otca, čo sa stane. On sa vrátil o pár hodín a potom nám rozprával, že keď si čítali nahlas nápis na tej konzerve, ktorú držali v ruke pred sebou, išla pod oknami nejaká dedinská ženička, ktorá, samozrejme, nevedela, že to je po anglicky a išla hneď povedať ruskému dôstojníkovi, že tam sú nejakí dvaja Nemci, ktorí majú vysielačku. Nikdy nevidela konzervu, myslela, že je to vysielačka a hovoria po nemecky, tak komandant hneď poslal vojakov, ktorí doviedli týchto dvoch. Mali sme obrovské šťastie, že ten komandant bol inteligentný človek, ktorý vedel jazyky, s ktorým sa dohovorili a ktorému povedali o čo išlo, aj mu ukázali konzervy. A skončilo sa to tým, že komandant sa zasmial a poslal ich domov. Ale viem si veľmi dobre predstaviť iného komandanta, ktorý nevedel jazyky, a ktorý by mal zlú náladu a nemal motiváciu niekomu pomôcť a bol by dal obidvoch, samozrejme, okamžite zastreliť. Takže ten moment oslobodenia nebol vo chvíli, keď prišli ruskí vojaci, ten bol vlastne až oveľa neskôr a netrval dlho, pretože so Sovietmi tiahli nielen osloboditelia, ale aj KGB a nastávalo obdobie, ktoré sme vtedy ešte nepredvídali. Obdobie ďalšieho veľmi zložitého zápasu o vlastnú existenciu.“

Paradoxy slovensko-židovských vzťahov

Juraj Alner - Paradoxy slovensko-židovských vzťahov (formát Flash Video)

„Spomínal som, ako nás chránili a ukrývali ľudia, ktorí, samozrejme, boli kresťania a boli to pozitívne prejavy, nehovorím o Hlinkových gardách, ktoré potom likvidovali našich ľudí, ale to bola časť populácie, to boli proste ľudia, ktorých by sme dnes označili za radikálov. Ale v normálnom bežnom živote sme to nepociťovali. Zopakujem, že môj starý otec dostával napríklad listy od Andreja Hlinku, v ktorom ho prosil, aby prijal do práce nejaké dievčatá zo susedných dedín. Oslovoval ho ,blahorodý pane riaditelu‘, čiže veľmi úctivo a pokiaľ viem, tak nejaká konfliktná situácia tam nebola, dokonca sa zachoval v jednom časopise obrázok, keď prišiel prezident Tiso do textilky a môj otec ho sprevádzal ako inžinier po svojom oddelení a ukazoval mu výrobu a tento obrázok sa zachoval v onom časopise, na ktorý, samozrejme, nie som hrdý, ale bola to situácia doby. Jednoducho, my sme až do toho štyridsiateho štvrtého roku viac menej žili normálne s tým, že paralelne s tým, čím sme prechádzali, prichádzali aj potom zákony, ktoré boli obmedzujúce a ktoré obmedzovali našich príbuzných, na ktorých sa výnimka nevzťahovala.“

Bitka o jablko

Juraj Alner - Bitka o jablko (formát Flash Video)

„Pamätám si aj na to, že keď sme v štyridsiatom šiestom išli cez Rakúsko a kúsok Nemecka do Švajčiarska a v štyridsiatom siedmom cez Rakúsko do Juhoslávie, že tieto dve krajiny, Rakúsko a Nemecko, boli veľmi chudobné, veľmi zničené. Spomínam si, že keď náš vlak pristál z nejakého dôvodu vo Viedni na stanici, tak že sa na vlak vrhli plné davy maličkých detí, ktoré žobrali a spomínam si na takú malú epizódku, že som náhodou mal na sedadle jablko a hodil som ho tým deťom, tak sa pobili o to jablko. My sme prišli z bohatého Československa do chudobného Rakúska.“

Ako sa trhala história

Juraj Alner - Ako sa trhala história (formát Flash Video)

„Potom sa začala éra komunistického fanatizmu, jednoducho bolo to obdobie, ktoré som niesol veľmi ťažko, pretože tiahli ulicami davy sfanatizovaných mladých ľudí. Napríklad vykrikovali heslá: ‚Ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku.‘ A ja som bol vždy ten, čo stál na chodníku. Tak som sa znovu snažil vždy niekam zaliezť a zašiť, a keď som videl nejaký dav ľudí, tak som sa vždy niekam skryl alebo som niekam ušiel. Potom boli také tie orgie okolo Stalinovej sochy v Bratislave, kde teenageri skákali a vykrikovali, a spievali všelijaké piesne, a boli skutočne mnohí úplne sfanatizovaní. Pamätám sa, že krátko predtým, než Stalin zomrel, tak jeden môj bývalý spolužiak ma zatiahol na námestí na miesto, kde mnoho metrov okolo nás nebolo nikoho a potichúčku mi zašepkal: ‚Zdravý nemocný‘ a ukázal na Stalinovu sochu. Netrúfal si to povedať tak, aby to mohol niekto iný počuť, lebo vedel, že by bol za to tvrdo potrestaný. No bola to davová psychóza, mnohí tomu podľahli a malo to trošku príčinu, samozrejme, aj v konci svetovej vojny. Však nakoniec ruská armáda sem prišla a vyhnala Nemcov, takže som chápal, že mnohí ľudia sú jej za to vďační. Ja som tiež bol vďačný, lebo my by sme už dlho tiež neboli prežili, takže ak je dnes debata, že či Stalin a Hitler boli rovnakými vrahmi, tak ja hovorím, že síce boli, ale že vtedy mi bol Stalin milší, lebo mi zachránil život. Takže toto bolo navonok, zažili sme v škole obdobie trhania a moja generácia každý rok zažila, že sme na začiatku školského roka dostali učebnice, ktoré sme zdedili z predchádzajúceho roka, ale skoro každý rok sa začalo vyučovanie 1. septembra tým, že prišiel nejaký učiteľ, povedal: ‚Zoberte si učebnicu dejepisu alebo literatúry, alebo niečoho, otvorte si ju na strane štyri. Vidíte tam tú veľkú fotografiu? Tak tú vytrhnite.‘ Tak sme vytrhávali. Najprv sme vytrhávali davistov, Husáka a Clementisa, a Novomeského, potom sme dokonca vytrhávali Masaryka a Beneša, potom sme vytrhávali dokonca Stalina. Proste to bolo také obdobie trhania histórie, kde sme si veľmi presne uvedomovali, ktorá éra sa práve skončila a aká sa začína. Čiže ani táto vláda komunizmu nebola nejaká priama cesta, ktorá by viedla od jedného bodu k druhému, tiež prechádzala cez mnohé rôzne zákruty.“

Pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti

Juraj Alner - Pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti (formát Flash Video)

„Najviac nás postihlo to, že môj nevlastný otec sa dostal na zoznam tých, ktorých komunisti prenasledovali. Až v Ústave pamäti národa som sa dozvedel, ako som spomínal, že to prenasledovanie sa začalo oveľa skôr. Ja som ho zaregistroval až na jar roku 1951, keď jedného dňa vtrhli k nám domov na Továrenskú ulicu eštebáci, prezreli byt, prvé, čo urobili, že zapli rádio, boli zvedaví, či počúvame Slobodnú Európu a usadili sa, a zostali u nás týždeň. Otvárali dvere, brali telefóny, vyberali poštovú schránku a tak ďalej. Ja som sa musel z detskej izby presťahovať do rodičovskej spálne, lebo v mojej detskej izbe spával eštebák. Moja mama s hrôzou zistila, keď mu raz robila posteľ, že si zabudol pištoľ pod vankúšom. No ale teraz s tými pištoľami boli u nás. Po čase, po pár dňoch, keď sa už oni nudili a môj otec sa nudil, tak spolu hrávali karty, čo bola zase taká zvláštna udalosť. Táto epizódka sa tiahla, ako som spomínal, približne týždeň, potom túto skupinu eštebákov vystriedala iná, ktorá spravila veľmi dôkladnú prehliadku bytu. Treba si to predstaviť tak, že úplne všetko vyhádzali zo všetkých skríň, z postelí a tak ďalej. Pretriasali všetky knižky, ktoré tam boli, hľadali, či sú v nich skryté papiere, plno dokumentov nahádzali do nejakého batoha alebo do čoho a odišli s tým. S tým, že prišla zase nejaká iná partia, ktorá tam zasa zostala nejaký krátky čas a potom prišla posledná skupina eštebákov, ktorí u nás nezostali, ktorí iba môjmu nevlastnému otcovi povedali, že musí ísť na výsluch, a že pôjde s nimi. Detail tej epizódky bol taký, že sa moja mama, samozrejme, pýtala, kedy sa vráti. Oni povedali: ‚Nebojte sa, príde onedlho.‘ Ona hovorí: ‚No ja sa pýtam preto, lebo ma zaujíma, či mám pripraviť večeru.‘ A oni na to s úsmevom povedali: ‚Môžete pokojne pripraviť večeru.‘ No a odišli aj s otcom a on sa vrátil o jedenásť rokov.“

Tiež to boli len ľudia ...

Juraj Alner - Tiež to boli len ľudia ... (formát Flash Video)

„My sme nikdy vlastne nepoznali menovite tých eštebákov, ale tiež to nebola kompaktná masa ľudí, ktorí jednoducho bezhlavo slúžili režimu, boli to ľudia, ktorí sa tam dostali z rôznych pohnútok. Spomínal som, že keď sa k nám nasťahovali na týždeň domov, tak s otcom hrávali karty, lebo niečo robiť museli a spomínal som eštebáka, ktorý v Justičnom paláci viedol po chodbe môjho otca. Prosil nás, aby sme ho neobjímali, lebo príde o prácu, to bol taký prejav ľudskosti. Po čase som tohoto istého, lebo tie tváre si človek zafixuje, videl v Bratislave na križovatke ako riadi dopravu, tak som, samozrejme, šiel za ním a hovorím: ‚Čo vy tu robíte?‘ To som bol už študent. A on hovorí: ‚No, nemohol som zniesť tú prácu, ktorá tam bola, ja nie som typ, ktorý by mohol prenasledovať ľudí, ja som musel odísť z ŠtB a dal som sa k týmto dopravným policajtom.‘ Takže aj odtiaľ ľudia odchádzali. Jeden zážitok som mal s mojím nevlastným otcom, keď už bol nejaký čas doma a nastúpili sme do nejakého trolejbusu alebo električky v Bratislave, a on zrazu začal vykrikovať na niekoho a kývať, že: ‚Nazdar, nazdar.‘ A ja som sa ho pýtal, že koho to zdraví a on hovorí: ‚No to je bachar z Mírova.‘ Hovorím: ‚A to si takto? Však vy sa máte nenávidieť!‘ A on hovorí: ‚No dobre, on tam tak isto trávil tie roky ako ja, ibaže on mohol na noc chodiť za rodinou a ja nie. Ono to v podstate tiež boli ľudia, ktorí to nemali až také ľahké.‘ On im teda odpustil, a keďže tam tie roky trávili spolu, tak jednoducho si na seba zvykli ako ľudia. Mal proste tento úžasný ľudský prístup k celej veci. Bachari neboli tí, ktorí robili režim, alebo ktorí rozhodovali.“

Rok 1968 a emigrácia

Juraj Alner - Rok 1968 a emigrácia (formát Flash Video)

„Keď potom vtrhli armády v auguste 1968, tak sme ešte vydávali nejakých desať dní legálne naše noviny. No a keď ma potom kamarát varoval, že idú po nás, a že som zrejme na nejakom zozname tých, po ktorých idú, tak som sa rozhodol emigrovať. No a tuším, že to bolo okolo 1. septembra, keď som s veľkým kufrom pešo išiel z Petržalky na hranice s Rakúskom do Heinburgu a pomedzi ruské tanky a pešo som prešiel hranice, no a dostal som sa do Rakúska. Je to už iný príbeh. Potom som bol v Amerike krátky čas a na otázku, či tam chcem zostať, tak potom som sa rozhodol, že sa vrátim domov, lebo predsa len som tu mal mamu, mal som tu dcéru a bolo mi milšie byť s nimi, než mať nejakú kariéru v Amerike. Takže som sa vrátil a, samozrejme, že ma stihli vyhodiť aj zo Zväzu novinárov, aj z redakcie. Potom som nastúpil ako robotník do tlačiarne na sedem rokov, potom sa mi podarilo dostať sa za knihovníka na Vysokú školu múzických umení za veľmi neobvyklých okolností. To bolo v roku 1978. Takže tam sa skončilo moje robotnícke obdobie.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
NAJ.sk