English version

Július Molitoris (1927)

Foto: Július Molitoris

Životopis

„Toto odstúpenie naše obyvateľstvo, známi, rodina vnímali veľmi tragicky. To bolo nepredstaviteľné, k čomu došlo.“

Príbeh pamätníka

Július Molitoris sa narodil v Klenovci v roku 1927. Pochádza z horárskej rodiny a má jedného brata Vladimíra, ktorý bol lekárom. Býval v Hnúšti, avšak ľudovú školu, ktorú začal navštevovať v roku 1933, absolvoval v Klenovci. V roku 1935 mu zomrel otec a vtedy sa do Klenovca presťahovali k starým rodičom. V roku 1938 odišiel do Veľkej Lomnice, aby sa tam naučil nemecky, pretože chcel pokračovať v štúdiu na gymnáziu. Na jeseň 1938 začal študovať na Gymnáziu v Rimavskej Sobote, kde býval v dome maďarskej rodiny Beňovcov. Práve tu začal pociťovať prvé náznaky neznášanlivosti zo strany maďarských spolužiakov. Napätie plynulo najmä z politickej situácie a vyhlásenej mobilizácie. Pán Molitoris prežil okupáciu južného Slovenska po Viedenskej arbitráži, vyháňanie Slovákov či obsadenie Rimavskej Soboty. Neskôr pracoval ako novinár, dopisovateľ a sám získal informácie o osudoch svojej rodiny po Viedenskej arbitráži.

Situácia v roku 1938

Július Molitoris - Situácia v roku 1938 (formát Flash Video)

„Bol už rok 1938, ktorý, i keď som bol len jedenásťročný, vnímal som veľmi vzrušujúco, pretože odohrávali sa veľmi ťažké veci, hrozila vojna, fašizmus sa rozširoval, a to som ja veľmi dobre zažil v tej Veľkej Lomnici, kde každú nedeľu sa konali nejaké nemecké slávnosti. Nielen mládež, ale aj dospelí, všetci obyvatelia tých obcí, spišských, podtatranských sa zhromažďovali, tam sa rečnilo a podobne.“

Vyostrovanie situácie medzi ľuďmi

Július Molitoris - Vyostrovanie situácie medzi ľuďmi (formát Flash Video)

„Už v tridsiatom ôsmom roku situácia bolo taká, že toto gymnázium už malo v každom ročníku dve triedy. A Maďarov snáď bolo menej trošku. Takže Slováci tam dosť prevažovali, podľa môjho odhadu, a my sme sa cez prestávku prechádzali po chodbách, korzovali sme tam a ja som nosil slovenskú, vtedy sa to volalo handelka, takú vyšívanú košeľu so šnúrkami. Jeden taký vysoký maďarský chlapec priskočil ku mne a tú košeľu mi rozviazal. Nebolo to raz, ja som si to napravil, on mi to znovu potom pri ďalšom stretnutí urobil, to na mňa veľmi zle pôsobilo. To sme cítili, že oni nás nemali radi. Chlapci, ktorí dochádzali z vidieka, čakávali na stanici, alebo prechádzali cez park, ktorý bol za železničnou traťou, a tam dochádzalo k takým stretom medzi slovenskými deťmi a maďarskými. Dokonca až tak, že sme hádzali gaštany na seba a tak ďalej. Proste, bolo to také dosť napäté.“

Evakuácia gymnázia a vojenské odovzdanie Rimavskej Soboty

Július Molitoris - Evakuácia gymnázia a vojenské odovzdanie Rimavskej Soboty (formát Flash Video)

„Teraz niečo by som povedal, ako bola Rimavská Sobota odstúpená Maďarsku. Riaditeľ Ján Saluba, keď už predpokladal, že sa Gymnázium v Rimavskej Sobote neudrží, že ho treba evakuovať, zabezpečil, aby zbierky, materiály, školské pomôcky a tak ďalej, z veľkej časti boli evakuované do Tisovca, do meštianskej ľudovej školy, kde sa zriadilo gymnázium. Tieto zbierky odvážali žiaci, ktorí chodili vlakom do školy, odnášali, povedzme, vypchatých vtákov a tak ďalej, tak po jednotlivých kusoch. Tak toto mi veľmi utkvelo v pamäti, ako sa pripravovala evakuácia Rimavskej Soboty. No čo sa týka odovzdania Rimavskej Soboty, viem o tom, že po vojenskej stránke Rimavskú Sobotu odovzdával kapitán v zálohe Pavel Moncoľ, to bol učiteľ v Klenovci, bol to otec nášho kamaráta Ľuba Moncoľa, neskoršieho československého diplomata. Z rečí, alebo z informácií, ktoré pán učiteľ Moncoľ hovoril doma v obci, môžem povedať, že odovzdanie Rimavskej Soboty po vojenskej stránke prebehlo perfektne. Zásluhu na tom mala československá strana, a konkrétne asi on s ďalšími dôstojníkmi, lebo spomínal, že boli aj pokusy zo strany maďarského vojska o isté provokácie. Tie provokácie boli včas zlikvidované a k nejakým stretom pri tomto odovzdávaní nedošlo.“

Spomienky krstného otca na maďarskú armádu

Július Molitoris - Spomienky krstného otca na maďarskú armádu (formát Flash Video)

„Spomínal mi [krstný otec], že hneď narukoval v tridsiatom deviatom roku k maďarskej armáde. Už sa blížil skoro k päťdesiatke, tak už dlho v armáde neslúžil. Povedal mi, že to bolo dačo hrozné, aké pomery boli v maďarskej armáde. A to čo mi rozprával, tak z toho som si urobil obraz, že v Maďarsku pretrvával ten stav v armáde, aký mi spomínal môj starý otec, keď slúžil za Uhorska v maďarskej armáde. Maďarský dril, bičovanie, trestanie, telesné trestanie vojakov a tieto veci. To nebolo mysliteľné, už za tých dvadsať rokov si ľudia zvykli na isté demokratické spôsoby, a najmä v armáde. Československá armáda bol tým známa, že to bola taká armáda, výkvet to bol, podobný ako vo francúzskej armáde, alebo niečo podobného.“

Násilné sťahovanie po Viedenskej arbitráži

Július Molitoris - Násilné sťahovanie po Viedenskej arbitráži (formát Flash Video)

„Ešte jeden taký príklad uvediem. Slovákov vyháňali z tohto územia počas okupácie južných krajín. Napríklad, spomínal mi jeden môj priateľ, Viktor Lukáč, jeho otec bol aj naším profesorom, on sa odsťahoval do Tisovca aj so synmi, kde nás učil na gymnáziu. Ostala len jeho manželka v Rimavskej Sobote a jedného dňa prišiel maďarský žandár a povedal jej: ,Pani Lukáčová, do dvadsaťštyri hodín sa musíte vysťahovať z Rimavskej Soboty. Váš manžel odišiel na Slovensko, je obvinený.‘ Citoval všelijaké paragrafy: ,A prídem vás skontrolovať.‘ A skutočne prišiel a do Čerenčian ju odviezli. Takže takéto veci boli.“

Habanie majetkov

Július Molitoris - Habanie majetkov (formát Flash Video)

„Druhý prípad je, ako sa zmocnili majetku kolonistov, ktorí dostali majetky Coburgovcov v okolí Bottova a na tom území. To boli väčšinou majetky, ktoré boli pridelené legionárom československým, ale aj chudobným roľníkom z Oravy, z Podpoľania, z Kysúc, ale aj z Moravy, a tak ďalej. Oni si z tých peňazí, čo dostali ako dotáciu, postavili pekné domy, zriadili si pekné hospodárstvo za tých dvadsať rokov. Vzniklo tam niekoľko osád, ktoré sa dali dohromady a vytvorili jednu obec, tá sa volá dnes Bottovo. Prišiel ten tridsiaty ôsmy rok a museli zo Slovenska odísť. Potom, keď sa skončila vojna, usilovali sa získať naspäť majetok, ktorý im bol pridelený, ktorý si získali. Nedalo sa to tak rýchlo, alebo vôbec sa aj nedalo, pretože maďarské úrady veľmi promptne prepísali to na Maďarov. A Slováci, ktorí sa o to uchádzali, museli v dôsledku našej štátnej byrokracie predkladať rôzne doklady, ktoré im často chýbali a to ich znechutilo, mnohí sa ani nevrátili na toto územie.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
NAJ.sk