English version

Ján Okoličáni (1918)

Foto: Ján Okoličáni

Životopis

„Majetok môžeš stratiť, ale ho môžeš aj nadobudnúť znova, ale o česť keď prídeš, tú si nikdy viac nekúpiš, nikde nenájdeš.“

Príbeh pamätníka

Ján Okoličáni sa narodil 6. júna 1918 v Okoličnom na Liptove ako jediné dieťa svojich rodičov. Otec zomrel, keď mal Ján len trinásť rokov, a tak v prísnej výchove v duchu pravdy a spravodlivosti pokračovala jeho matka sama. Už v detstve v sebe objavil lásku k prírode a poľovníctvu, čo mu neskôr v živote veľmi pomohlo. Študoval na štátnom reálnom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši a po maturite v roku 1937 nastúpil na Vysokú školu poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva v Prahe. Začiatok vojny však pre neho znamenal ukončenie vysokoškolského štúdia. V roku 1939 dostal povolávací rozkaz a musel narukovať. Na východnom fronte zažil boje, ťažké životné podmienky i krutú zimu. Po návrate pôsobil na vojenskej škole v Nitre, kde bol svedkom nedbalého zaobchádzania so zbraňami. Ako vojak sa zapojil aj do udalostí nasledujúcich po vypuknutí SNP. V záujme obrany vlasti pred nemeckými vojskami sa neraz ocitol v ohrození života. Po návrate domov začal hospodáriť na zdevastovanom rodinnom majetku. Keď sa mu začalo dariť, prišiel rok 1946 a s ním prvé povojnové voľby, po ktorých sa moci ujala ľavicová vláda. V jedinej chvíli prišiel kvôli znárodneniu o celý svoj majetok. Z nadšeného hospodára sa zrazu stal štátny zamestnanec. Okolo roku 1950 navyše čelil aj pokusu o jeho opätovné zaradenie do armády. Bol odhodlaný urobiť čokoľvek, aby sa už nikdy nemusel vrátiť na front. Istý čas pracoval ako likvidátor faktúr na riaditeľstve Štátnych majetkov, no kvôli nezrovnalostiam vo vyplácaní faktúr požiadal o uvoľnenie zo zamestnania. S pomocou manželkinej priateľky sa mu podarilo nastúpiť na miesto drevárskeho robotníka. Aj napriek mnohým zdravotným problémom a hroziacej invalidite v tomto zamestnaní zotrval až do dosiahnutia dôchodkového veku.

Odchod na front bez rozlúčky s matkou

Ján Okoličáni - Odchod na front bez rozlúčky s matkou (formát Flash Video)

„Nestačil som ani doma matke, ktorá už bola vdovou, podať správy, si spomínam. Na stanici v Okoličnom, kade ten vlak prechádzal, som mal známych, tých strážnikov na zástavke. Z idúceho vlaku zabalil som lístoček do kúska tehly. A tomu strážnikovi, volal sa pán Baran, tak som mu zakričal: ,Pán Baran, zhadzujem vám lístok, pohľadajte ho a doručte ho adresátovi.‘ Vtedy sa moja mama dozvedela, je všelijako rozprávať, vtedy sa moja mama dozvedela, že kde som šiel, viete, prepáčte mi, ale je mi do plaču, keď si na to spomínam, ostala chudera sama.“

Dve tváre vojny

Ján Okoličáni - Dve tváre vojny (formát Flash Video)

„Viete, boli aj také epizódy, pri stohu slamy, ktorý bol hádam aj vyše sto metrov dlhý. Z jednej strany sa zohrievali Rusi, z druhej my. Nedochádzalo k dákemu takému, žeby sme boli nútení proti sebe bojovať. Stal sa nám prípad, ráno vyšiel človek zo zákopu alebo čo: ,Ivan, davaj harmošku.‘ Bolo počuť, neboli sme ďaleko od seba. A vyskočil, vyhrával, ako keby sa nič nedialo. Boli i takéto dni. Boli. Ale boli dni aj veľmi ťažké. Bol deň taký, že šli naši chlapci na prieskum. Nedopadol dobre, čo zistili neviem, ale zostal ležať pred našimi pozíciami jeden človek, ranený zrejme, ktorý sa nemohol hýbať. Bol ťažko ranený. Mal priestrel žalúdka. Pokiaľ som to zistil. Po toho človeka nemal kto ísť. Šiel som ja ešte s kamarátom Ferom Zámitom. Zalánom sa volal. Už nežije, chudák. Toho chlapa sme dotiahli do našich zákopov, neviem ako, kde sa stalo, naložil som si ho na chrbát a ťahal som ho. Proste do našich zákopov na ošetrenie. Tam som videl, že krváca zo žalúdka, ale som zistil aj, že má prestrelenú ruku povyše zápästia. To som dolu nezbadal. Kedy sa mu to stalo, neviem. Možnože aj na chrbte. Ktovie. No tam som sa, bohužiaľ, stretol s postojom lekárov vojenských. Neviem, kto bol ten lekár, ale podľa mňa to bolo nie až také nebezpečné zranenie, keby sa bola poskytla asi riadna pomoc. Lenže pán doktor, hádam pod vplyvom alkoholu, aj to môže byť, odmietol. ,Čo nám to sem vláčite!‘ Bol som taký rozhorčený. Možnože som aj prchko povedal tam na tej ošetrovni.“

Ťažko na cvičisku...

Ján Okoličáni - Ťažko na cvičisku... (formát Flash Video)

„No presne kedy som nastúpil v Nitre v tej Viedenskej pechotnej škole, to neviem. Ale bol som rád, že som odtiaľ aj odišiel. Pretože tam cvičili proste dáky prezvedný oddiel, ktorý mohol ísť na front tiež, to bolo mimo nášho útvaru, my sme boli útočka samostatní a takto. Tam som sa dozvedel a presvedčil, že trénujú s ostrým strelivom nabíjanie a vybíjanie kanóna. Prísne zakázaná vec to bola. Darmo sme upozorňovali veliteľov. Však ,Naši vojaci vedia s tým narábať,‘ a tak ďalej. Mená veliteľov si nepamätám. To boli konečne nie moji. Nakoniec hrozná rana a veľmi málo chýbalo, že nezasiahla tá rana, ten granát protitankový, furmana na poli. Aj ho bolo treba nájsť, neviem, ako to skončilo. Takže takáto nezodpovednosť bola, čo sa zbraní týka.“

Ústupové boje počas SNP

Ján Okoličáni - Ústupové boje počas SNP (formát Flash Video)

„To bolo šťastie, že som hory poznal. Mne tá poľovačka a poľovanie veľa pomohlo v tomto prípade. Tak [smeroval som] na Korytnicu. Nuž ale lejak, sneh, dážď, všetko možné, kožák som mal na sebe, myslel som si, aký mi bude dobrý, nepremokne. Premokol. Hrozne ťažký bol, ale som ho nezahodil. Prišiel [som] na Korytnicu, z Korytnice, no Korytnicu obsadia. Stopercentne. Ružomberok majú. Tak do Korytnice sa dostanú. Tak potom pekne hore Korytnickou dolinou na Prašivú. Na Prašivej som bol totálne hotový. Už som nevládal. Od únavy, aj od hladu, aj od vyčerpania a všetkého možného. No tam som našiel pár vojakov našich bezradných. ,Čo ideme robiť, pán poručík, čo?‘ Takto ma. ,A vy máte ešte šaržu? Zhoďte si to, odrežte si to, lebo veď Nemci vás zarežú.‘ Uznal som, že majú pravdu, zhodil som to, ale aj tak sa lepili na mňa potom ďalší chlapi, keď videli, že troška sa vyznám v teréne a tak ďalej.“

Nespravodlivo zadržaný

Ján Okoličáni - Nespravodlivo zadržaný (formát Flash Video)

„Vrátil som sa domov, vrátil som sa domov - a do basy. Partizán, nie partizán, esesák. Už som bol esesákom, už som bol udaný, že som esesák. A potom toto trvalo dobrý mesiac, čo ja som bol zaistený. Zase sestra tohoto Braňa Rapoša mi nosila stravu tuto na bývalý Okresný súd. Zase takto pekne, kým ma neomrzelo, kým nevylákal tento strážmajster od žandárstva to, že som mu povedal, na koho sa majú obrátiť. Obrátili sa na pluk útočnej vozby, však, našli tam tohoto podplukovníka. Asi to bol podplukovník Kuchta, ten strojca povstania v Martine, ktorého som bol tiež tak nepriamo účastný. ,Toho ste vy zavreli?‘ Prišiel robiť poriadky do Okoličného.“

Za dve hodiny žobrákom

Ján Okoličáni - Za dve hodiny žobrákom (formát Flash Video)

„Odrazu sená sme robili, prišiel som domov, idem, reku, porichtovať senomet, prestaviť ho kúsok ďalej, aby sa zapĺňali šopy. Senomet som prestaval, príde obecný sluha Janko: ,Voľáki páni prišli a volajú ťa, aby si prišiel.‘ Ja som bol s každým kamarát v dedine. Idem tam, hm, Mašlonka, futbalového reportéra brat dakedy. Mašlonka a komisia zo súdruhov. ,Prišli sme, lebo sme sa rozhodli, teda už ako strana sa rozhodla, že vy nie ste schopný taký majetok opatriť a socialistické hospodárenie potrebuje potravu. Potrebuje, aby majetky boli obriadené, obrobené, aby mal z toho štát. A vy to nie ste schopný zabezpečiť. Tak majetok vám znárodňujeme.‘ Za dve hodiny som bol žobrák, nemal som nič.“

Vyznamenaný pracovník

Ján Okoličáni - Vyznamenaný pracovník (formát Flash Video)

„A ja som na počudovanie od samého začiatku, ako som robil v Novom domove, lámal dáke (hádam) rekordy, alebo čo, lebo som bol vždy odmeňovaný. Vždycky som bol vyhlasovaný za vzorného pracovníka, dodnes mám, reku, tie všelijaké vyznamenania a tak ďalej, ale neužívam, sú voľakde odložené. A takto som sa ja dostával do popredia, začal som mať dôveru jednak vedenia závodu, začal som mať dôveru aj politických pracovníkov, straníckej organizácie a tak ďalej, tak som konečne začal pokojne robiť.“

„Bránil som sa zubami nechtami.“

Ján Okoličáni - „Bránil som sa zubami nechtami.“ (formát Flash Video)

„Správu napísal [vojenský lekár] po prehliadke, dal mi list, zalepený list. ,Tam máte správu, to odovzdajte na Vojenskej správe u vás doma v Mikuláši.‘ Ja som vedel, že ma uznal za schopného, predpokladal som. A bol som zvedavý na to. Mne sa podarilo ten list odlepiť a správu prečítať. Potvrdené boli, áno dvanástorník, taký vred, taký vred, podľa civilného röntgenológa, presne tak. Ale [vojenský lekár] napísal, že pri výkone mojej vojenskej služby to nie je prekážka. Nevedel som, čo mám robiť. Hádam zo zúfalstva alebo z čoho, ja som sa odvážil toho, za čo by ma čakala možno aj guľka. Ja som vytiahol ten vojenský nález, do kanála som ho hodil, aby som ho viac nemohol, aby som si to nerozmyslel a nešiel ho hľadať a vytiahol som nález civilnej nemocnice a ten som položil do tých vojenských papierov.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
NAJ.sk