English version

Gabriela Kleinová rod. Kordová (1921)

Foto:Gabriela Kleinová rod. Kordová

Životopis

„Ja som nevedela, čo mám na súde hovoriť. Nevedela som, z čoho ma obvinia a čo so mnou bude. Len mi prečítali, že som obžalovaná za vyzvedačstvo, velezradu. A za velezradu bolo doživotie, najmenej dvadsaťpäť rokov...“

Príbeh pamätníka

Narodila sa v roku 1921 vo Vrútkach. Jej matka Zuzana bola domácou a otec Eugen Korda bol významným železničným oficiálom. Gabriela mala 5 súrodencov, troch bratov a dve sestry. Všetci získali stredoškolské i vysokoškolské vzdelanie. Najstarší brat, Alexander Korda, bol dôstojníkom delostrelectva. Od roku 1942 bol príslušníkom ilegálnej vojenskej odbojovej organizácie Victorie. Aktívne sa účastnil protifašistického odboja v armáde,
od 10. 9. 1944 velil vojenskému výcvikovému táboru Oremov laz. Pomáhal vyzbrojovať partizánske jednotky. Počas SNP bol veliteľom 25. pešieho práporu a spolupracovníkom generála Goliana. Po februári 1948 bol Alexander spolu s manželkou a celou rodinou prenasledovaný, vystavený neľudskému týraniu a odsúdený na doživotie za údajnú velezradu a vyzvedačstvo. To mu podlomilo zdravie natoľko, že v roku 1958 počas výkonu trestu zomrel. Za nepriateľov štátu boli teda považovaní všetci členovia jeho rodiny, vrátane súrodencov a ich príbuzných. Gabriela sa po povstaní spolu so sestrou Ruženou a jej manželom odsťahovala do Bratislavy, kde začala pracovať vo švagrovej projektovej kancelárii. Vydala sa za architekta Tibora Kleina a mali spolu dve deti. V päťdesiatych rokoch začali celú rodinu Kordovcov vypočúvať a postupne uväzňovať. Gabrielin manžel bol v roku 1952 odsúdený na osem rokov väzenia, ona na štyri roky odňatia slobody postupne vo väzniciach v Bratislave, Rimavskej Sobote, Sučanoch a v Želiezovciach. 4. Marca 1955 bola Gabriela prepustená, vzhľadom na udeľovanie amnestie pre ženy, ktoré mali malé deti a nemali trest vyšší ako 10 rokov. Jej manžel si odsedel dve tretiny trestu a zvyšná časť mu bola po Maďarskej revolúcii odpustená.

Razia ŠtB

Gabriela Kleinová - Razia ŠtB (formát Flash Video)

„13. 11. 1952 naraz vstúpila do nášho domu jedna razia eštébákov. Zazvonili, otvorili a vrútili sa do vnútra a jako také hyeny začali u nás robiť kontrolu, museli sme sa legitimovať, ja som bola sama doma s deckom, aj jedna priateľka bola u nás, mali sme ísť na prechádzku vonká a teraz začala prehliadka. Všetko nám vyhadzovali, pozerali, hľadali, neviem čo nič nenašli, samozrejme. „A kde je manžel?“ hovorím: „Manžel tu neni, on išiel na poľovačku.“ „Kde je?“ hovorím: „Buď išiel do Karloveského chotáru alebo do Orechovej Potôni, ja vám nepoviem, buď tam alebo tam, keď sa vráti, tak počkajte na neho a je to, no.“ Ja som celkom, bola som roztrasená, nevedela som si rady, lebo som bola mladá, neskúsená, som nevedela, že takto môžu zaútočiť na jednu mladú ženu, ustrašili ma, viete, to, to sa nedá povedať, triasla som sa ako osika, čo chcú vlastne od nás... Chodili, hľadali, všetko vyťahovali, pozerali, no v spálni a všade, čo videli, prezerali, no nič, nemali čo nájsť. No čo našli, to si vzali. Napísali, do dnešného dňa sa to nevrátilo.“

Zatknutie manžela

Gabriela Kleinová - Zatknutie manžela (formát Flash Video)

„Prišiel manžel, áno, vzali ho, prezreli ho, vzali mu pušku a: „Poďte“, jeden ho vzal a už ho odvliekol preč. Pobozkali sme sa, potom som ho dlho nevidela. No keď toto všetko bolo, manžela mali, byt prezreli, dlho to trvalo, odišli preč a mňa nechali tam s tou priateľkou, ktorá bola tiež, mala kopu strachu, nevedela ani k slovu prísť. No a čakali sme, čo bude, čo bude. Bola u mňa neterka, ktorá keď počula, že prišli k nám, zadným vchodom odišla a utekala mojej sestre Kramárovej povedať, čo sa stalo.“

Vypočúvanie

Gabriela Kleinová - Vypočúvanie (formát Flash Video)

„No a tak za pár dní prišli pre mňa, áno, prišli pre mňa a pozvali ma na ŠtB, áno. Prišiel pre mňa a ja otvorila som dvere, decko mala na rukách a on ma volá, že musím ísť na ŠtB. Hovorím: „Však ja mám tu dieťa, ja nemôžem ísť s tým deckom,“ a vtom prišla moja švagriná a ja nepovedala som, kto je. „Prosím ťa Božka, buď taká láskavá...“ „Ako dlho budem s vami?“ sa opýtam. „No, za chvíľu sa vrátite, áno. Za chvíľu sa vrátite.“ „Buď taká dobrá, podrž mi Dagmarku, aby som mohla odísť.“ Tak on nevedel, kto je, možno že aj vedeli potom, ale nechala ostala ona u nej, u dcéry a ja som išla na ŠtB. No a tam som bola vyslúchaná. To si neviete predstaviť, ja slinu som nemala v ústach, jak ma začali vyslúchať, tak nemôžem povedať, že by robili nejaké nátlaky na mňa, fyzické, ale stále do mňa hučali, hučali a písali, a toto, a toto, nepamätám, čo chceli všetko odo mňa, áno, nepamätám sa na to, ale som bola od rána od ôsmej do večera do jedenástej tam.“

„Pozvánka“

Gabriela Kleinová - „Pozvánka“ (formát Flash Video)

„Dostala som pozvánku, že mám sa hlásiť na polícii druhého januára, druhého januára tisíc deväťsto päťdesiatdva. A Vianoce som strávila s rodičmi, s rodinou, s deťmi týmito na Vrútkach a so švagrinou Kordovou Boženou sme i cestovali, nič mi nepovedala, len ráno, keď sme sa chystali do roboty sme prišli o pol noci do Bratislavy sme prišli a ráno vstávam a ona hovorí: „Vieš čo, no buď pripravená, máš pozvánku na políciu, áno, nemusí to byť nič zlého, máš to na dnešný deň, ja som ťa nechcela, teda chcela som ti mať, aby si mala pekné sviatky.“ No a potom som išla rovno do basy, druhého januára tisíc deväťsto päťdesiatdva, na krajzák.“

„Stretnutie v krimináli“

Gabriela Kleinová - „Stretnutie v krimináli“ (formát Flash Video)

„Predstavte si, pri tejto prvej prechádzke, po desať minút, čo som nastúpila do väznice, som sa, keď sme sa točili okolo, na druhom dvore boli muži, to som nevedela, otočím sa, vidím môj švagor Kramár a ja mu ešte zakývam, takto, áno, no ale točila som sa ďalej, nato počujem pri konci, že volali ma mókuš, že naraz som počula, že mókuš, zareval jeden chlap, môj brat, tak už som sa s druhým. A nakoniec aj s mojim mužom. Ten deň som sa so všetkými stretla. Behom pol hodiny v kriminále vedeli všetci, nechtiac, vedeli všetci o mne, že som tam. Sestra, brat, švagor a manžel. No a potom už to začalo každodenné, však to poznáte, nik si ma nevšimol, rok som tam čakala na cele, poznala som tam všelijakých ľudí, ktorí tam prišli, chudákov, nervove zrútených z vyšetrovacej väzby, čo prišli.“

Súd

Gabriela Kleinová - Súd (formát Flash Video)

„To bolo kruté, lebo nemali svedka, nemohli až keď si ho ráčili, si ho dobre vychovali, aby nás toľkých pozatvárali, lebo vinou toho hlavného svedka proti nám, sme všetci sedeli. Všetci do nohy. No a potom tohto asi chytil, možno že im ušiel, samoprvo nahnal im ľudí, áno, nevinných ľudí nahnal, ktorých využil a potom prišiel svedčiť proti nám na súde, bolo to kruté. (Takže ten svedok prišiel) No a tak potom išli palety od pätnásť rokov, šestnásť rokov, pätnásť rokov štrnásť rokov. Teda naša rodina, jeden mal pätnásť, jedna je štrnásť, potom môj muž mal osem rokov, ja štyri roky, sestra potom na súde bola oslobodená, áno, Kramárová až, áno a švagriná Kordová bola tiež oslobodená. Len my sme sedeli.“

Povinné práce v Sučanoch

Gabriela Kleinová - Povinné práce v Sučanoch (formát Flash Video)

„Práca bola ťažká. Ťažká bola práca, ale viete, pohyb v tehelni, vy ste tam mohli pobehovať aj obzvlášť keď ste boli na peci a tie tehly sa tam sušili, tak vy ste mohli pobehať, každého povyprávať sa, aj oddýchnuť si, keď nešli tie tehly, ale ťažká tehla, ťažká robota. A ja som mala presilené ruky veľmi. Ja som tie ruky mala také presilené, že som také hrče mala až spuchnuté, tak potom mi z domu poslali také remienky, tie som mala na rukách a tá, ako sa volala, tá vedúca súkromná, tá ma dala k jednému stroju, ktorým som tie tehly rozvážala z výroby do sušičky, viete, a tam som ich skladala. Takže len narábala som s tým vozíčkom, takým špeciálnym, kde sa zmestila taká výška tých tehál a to som viezla.“

NAJ.sk