English version

Bernard Pánči (1922)

Foto: Bernard Pánči

Životopis

„...to nie je večnosť, to vydržíš.“

Bernard Pánči sa narodil 12. 9. 1922 v Bielom Potoku pri Ružomberku ako jeden z deviatich detí. V roku 1931 začal chodiť do ľudovej školy v Ružomberku, potom na gymnáziu, kde v roku 1941 zmaturoval. Ešte v júny toho istého roku nastúpil do seminára v Spišskej Kapitule a v roku 1946 bol vysvätený za kňaza. Jeho prvou zastávkou bolo Oravské Veselé, potom Námestovo, Liptovský Mikuláša a hneď nato PTP, nakoľko patril k väčšine katolíckych kňazov, ktorí sa nepodvolili zmýšľaniu komunistického režimu. Zaistený bol 13. 1. 1958, pol roka strávil vo vyšetrovacej väzbe v Žiline a následne bol súdený. Dňa 20. 7. 1958 zaznel rozsudok - 13 rokov odňatia slobody za spáchanie trestného činu velezrady. Pevnú väzbu si odsedel vo Valdiciach u Jičína, kde pracoval ako brúsič skla. Na slobodu bol prepustený až na druhú amnestiu v roku 1962. Následne jeden rok pracoval v Lesostave a potom nastúpil do papierne v Ružomberku ako pomocný skladník. Od 19. 3. 1966 bol 21 rokov farárom v Nižných Ružbachoch, neskôr pôsobil v Matiašovciach na Zamagurí, v Močenku a v Spišskej Kapitule.

Radosť v kuchyni, smútok v cele

Bernard Pánči - Radosť v kuchyni, smútok v cele (formát Flash Video)

„Keď som prišiel z najvyššieho súdu, tisícdeväťstopäťdesiatosem, asi začiatkom decembra, do pevnej väznice vo Vodiciach, tak asi po mesiaci som bol poslaný s niekoľkými ešte dvoma väzňami do kuchyne, aby som umýval šálky pre asi pre dvetisíc väzňov. Od tretej do šiestej nám to trvalo. Dali nám takú veľmi milú večeru - pohádku mládí - čiže detskú krupicu. Ja som si na nej pochutnal, ale potom prišlo také milé pokušenie. Jeden z kuchárov, ktorý ma poznal, to bol zástupca hlavného kuchára, a ten hlavný kuchár to bol chuligán, to bol Slovák a ten ma poznal, že som kňaz a chcel si ma pouctiť, a preto mi doniesol jednu dávku bravčového mäsa, česky - vepřoví, tak lebo to už chystali, to bolo v sobotu, chystali na budúcu nedeľu obed - tak mi doniesol asi pol šálky toho bravčového. No, ja som povedal: „Ďakujem pekne, nie som hladný.“ Ale nechcel som uraziť, a preto som sa pýtal, či to môžem vziať aj pre svojich spolubratov na celu. On mi povedal: „Opýtam sa hlavného.“ Hlavného sa opýtal a ten dal povolenie, tak som to smelo vzal, do jednej šálky to bravčové mäso a do druhej čaj.“

Radosť v kuchyni, smútok v cele - pokračovanie

Bernard Pánči - Radosť v kuchyni, smútok v cele - pokračovanie (formát Flash Video)

„A keď sme vychádzali z kuchyne do cely, tak nás viedol jeden taký neinteligentný a taký zlomyseľný bachar, ktorého volali „vúl z úlmú“. A keď ma púšťal do cely toho bývalého kartuziánskeho kláštora, tak videl, že niečo nesiem, sa ma pýta: „Čo tu máte?“ Ja hovorím: „Odpadky z jedla.“ A on hneď povedal rozsudok: „Vy ste to ukradli.“ Ja som povedal: „Majte rozum...,“ ale on to vzal, najmä tú šálku s mäsom a letel na hlavného kuchára. Sa ho pýtal, či dal povolenie, on sa zľakol, ten kuchár, a poprel. Poprel to a na to napísal ten bachar raportný lístok hore na veliteľstvo: väzeň tridsaťdeväť šesťdesiatšesť ukradol väčšie množstvo mäsa. Keď sa to dozvedeli spoluväzni, tak povedali: „Tak väčšie množstvo mäsa, to je tak pol vagóna!“ No. Keď som na druhý deň išiel na ten raport, tak sa ma pýtal veliteľ, náčelník, že ako to bolo. Ja som to nechcel rozťahovať, povedal som: „Pokladal som to za odpad, a preto som to niesol kamarátom na celu.“ A on mi len toľko povedal: „Deset dní korekce, hláste odchod.“ Ja som do tej korekcie šiel asi o týždeň a vtedy som si urobil duchovné cvičenia. Lenže to malo následky potom ešte o dva roky, pretože keď prišla amnestia, ja som amnestiu nedostal a to práve pre toto, že som mal ten priestupok, hoci teda bol nespravodlivý. Ešte som musel sedieť dva roky.“

„Ničí ústavné šatstvo a má negatívny postoj k práci...“

Bernard Pánči - „Ničí ústavné šatstvo a má negatívny postoj k práci...“ (formát Flash Video)

„Ale keď prišla amnestia, v roku 1960, deviateho mája, ja som tú amnestiu nedostal, hoci všetci moji komplici aj tí, ktorí už boli druhý alebo tretí raz trestaný, išli na slobodu. Ja som ju nedostal a keď som sa potom informoval u svojho súdu v Banskej Bystrici prečo som nedostal, tak mi odpovedali - pretože som bol sústavne kázensky trestaný. No ale som sa mohol odvolať ešte na najvyšší súd a tam mi odpovedali: „Ak ste boli len raz kázensky trestaný, tak vám amnestia patrí, ale dáme to prešetriť.“ A dali to prešetriť a ústav našiel ešte okrem toho takzvaného hriechu ešte dva hriechy: ničí ústavné šatstvo a má úplne negatívny postoj k práci. A toto ma najviac urazilo, pretože v PTP som bol odmenený za výsledky a teraz mi hovoria „negatívny postoj k práci.“ Ja viem, kedy to bolo. Oni nasadili na mňa taký kontrolór mladých bacharov, aby ma sledovali a keď prišli noví prírastkovia, napríklad rehoľníci, v tom roku 1960 k nám, ja som im chcel ukázať techniku práce ako sa leštia ovesky. Bol som tam najviac desať minút. Ten bachar neprišiel sa pozrieť prečo som tam odišiel, ale jednoducho urobil rozsudok: „Ničí ústavné šatstvo a má úplne negatívny postoj k práci.“ Toto ma tak urazilo, že keby som nemal viery, tak vraždím aj seba aj ich.“

Najtragickejšie prípady

Bernard Pánči - Najtragickejšie prípady (formát Flash Video)

„Kto sa modlil, tak ten si nezúfal. Ale boli takí, neviem či to boli katolíci či nie, ktorí si zobrali život. Len čo ja viem, počas tých štyroch rokov, čo som tam bol, asi šestnásť ľudí. Ale na vine boli eštebáci, pretože tí nahuckali, naklamali ich manželky na slobode, že manžel sa už nevráti, že manžel už tam ostane. „Vy ste slobodná, vy sa môžete znovu vydať.“ No a ony tomu uverili, vydali sa a keď sa to ten dotyčný manžel dozvedel, okľukou nejako, že manželka sa vydala, tak nevidel iné riešenie, len si zobrať život. To boli tie najtragickejšie prípady. Jeden si dokonca zobral život v deň amnestie 1960. Prišli mu oznámiť, že sa na neho amnestia vzťahuje a on si myslel, že to len pre takých mesiačkárov bude amnestia, lebo mal sedieť zo dvadsať rokov. Keď mu to prišli oznámiť, že amnestia sa vzťahuje aj na neho, tak už ho našli stečeného z krvi. Si prerezal žily žiletkou. To boli ozaj také smutné prípady.“

Tajné omše

Bernard Pánči - Tajné omše (formát Flash Video)

Moderátor: „Ako sa vám darilo robiť tú tajnú omšu? Môžete nám to popísať?“

Bernard Pánči: „Robili sme to tak, že najistejšie bolo pred budíčkom, vtedy, keď bolo ticho. A niekedy sa to dalo robiť pri práci, keď sme brúsili sklo. Keď som leštil, tak ja som bol na jednej strane, vedľa mňa bol dobrý priateľ, dosť dobre sme sa počuli a ten mi dokonca aj miništroval. Víno sme si robili z hrozienok. Dobre bolo, že nám poslali v balíkoch sušené hrozienka, tie sme dali napríklad večer do vody a ono si nabralo toľko vody, koľko bolo treba. Takže na druhý deň už bolo normálne čerstvé hrozno, a to stačilo. Jeden ten kúsok stačil na jednu svätú omšu. Tá jedna bobuľka. A hovorím, toto nás držalo.“

Ľudskosť vo väzení?

Bernard Pánči - Ľudskosť vo väzení? (formát Flash Video)

„No ale hovorím, ja nebanujem, že som bol aj v PTP, lebo sme mohli komunistom ukázať, že sa nevieme len modliť, kázať, ale že vieme aj makať. Takže malo to taký dosť dobrý dopad. Takisto aj vo väzení niektorí bachari neboli takí ako ten, čo som spomínal, ten „vúl z ulmú“. Niektorí boli ľudskí, takže s nimi sa dalo vychádzať. Jednému českému kňazovi povedal jeden bachar Vít, tak sa volal, Vít, Václav Vít: „Málo robíte. Pôjdete do korekcie.“ A on zložil loďku a povedal: „Ako ráčite myslieť, pán veliteľ.“ To ho tak odzbrojilo, že začal chytať vzduch. Len toľko sa zmohol povedať: „No, len len len sa snažte.“ A nešiel do korekcie. To bolo veľmi pekné.“

Rok 1989

Bernard Pánči - Rok 1989 (formát Flash Video)

„Keď už prišiel rok 89’, vtedy ten jeden český teológ, doktor Jozef Zvěřina, vystupoval spolu s pánom prezidentom Havlom aj s Dubčekom na leteckej pláni. Keď mali možnosť hovoriť, tak ten doktor Jozef Zvěřina mal prejav taký krásny, že keď som ho počúval doma, tak som mu zatlieskal. Povedal medzi iným i túto vetu: „Sedel som šestnásť rokov, ale sa nesťažujem, lebo všetko to, čím som prešiel, som obetoval pre túto chvíľu.“ Tak som mu zatlieskal. Tak je. Treba najprv trpieť a potom čakať na vavríny.“

NAJ.sk