Ústav pamäti národa 

preskočiť navigáciu

August 1968

Video

Autentické zábery

Oral history

Ivan Kelly Köhler (64) fotograf a výtvarník

Narodil sa v roku 1944 Topoľčanoch. Otec bol dôstojníkom v slovenskej armáde. Po dvoch rokoch sa rodina presťahovala do Žiliny, kde žije i teraz. Študoval hudobné vedy na Univerzite J. E. Purkyne v Brne. Tu prišiel prvý krát do kontaktu s jazzom a jazzovou hudbou, ktorá ovplyvnila jeho život. Na škole sa spoznal aj so svojou budúcou manželkou. Štúdium na škole nedokončil z dôvodu, že odmietol byť kritikom vtedajšej vážnej hudby a s manželkou sa presťahovali do mesta Česká Lípa. V meste prijal ponuku a stal sa fotografom tamojšieho múzea.

V osudovú noc z 20. na 21. augusta 1968 sa vybral na motocykli spolu s kolegom do Prahy zdokumentovať príchod vojsk. V Mělníku im cestu zatarasili kolóny ozbrojených vozidiel. V Prahe sa najprv dostal pred budovu čs. rozhlasu, kde bol svedkom toho, ako kolóna tankov zvalcovala na ceste stojace autá a električky a zároveň prvý krát počul streľbu. Fotil odvážnych mladých ľudí, ktorí skákali na tanky a zapaľovali nádrže s naftou, ako i prvých demonštrantov s československými zástavami. Potom sa presunul na Václavské námestie, kde fotil sochu sv. Václava popísanú proti sovietskymi heslami. Tu sa s vysielania rozhlasu dopočul, že sú obsadzované Hradčany, preto sa tam rýchlo presunul. Akýkoľvek pohyb v tomto priestore už kontrolovali sovietski vojaci, ktorí sa mu pokúsili vytrhnúť fotoaparát. Na druhý pokus boli úspešný a vytiahli mu film. Našťastie mal fotoaparáty dva a zábery robil duplicitne. Na záver svojho pobytu sa mu podarilo odfotiť unikátny záber, ako tank prešiel žene po nohe a úplne ju roztrhal. Neskôr odfotil (nevediac podrobnosti) miesta, na ktorých boli zabití ľudia (horeli tam už sviečky a viseli zástavy postriekané krvou). Po príchode do Českej Lípy vystúpil v miestnom rozhlase, kde obyvateľov mesta informoval o situácii v Prahe. V januári 1969 sa zúčastnil pohrebu Jána Palacha, ktorý tiež fotograficky zdokumentoval.

V tomto období sa mu spolu s kolegami podarilo vycestovať do Nemecka. Po príchode domov ho okamžite začala sledovať Štátna bezpečnosť. Kvôli kontaktom s rôznymi emigrantmi, jeho aktivite počas augustových dní 1968 a spôsobu života sa začalo jeho permanentné sledovanie, vypočúvanie na ŠtB, kontrola prichádzajúcej pošty a odposluchy telefónu, Štátna bezpečnosť sa mu pokúsila znemožniť získanie vhodného zamestnania, atď. Táto situácia pokračovala aj potom, ako sa s rodinou presťahoval na Slovensko do Rajca.

Vykonaním domovej prehliadky mu boli zhabané takmer všetky fotografie, ktoré v roku 1968 urobil. Vrátené mu Štátnou bezpečnosťou boli iba tie „nezávadné“. Všetky fotografie ŠtB zaslala okresnej prokuratúre v Žiline so žiadosťou o ich zničenie. Do dnešného dňa má Ivan Köhler z fotografií, ktoré urobil v auguste 1968 iba dve fotografie a usilovne pátra, čo sa stalo s ostatnými fotografiami.

Dagmar Herrmannová, moderátorka STV

Narodila sa a žila v Bratislave. Rodičia boli krajčíri. Študovala na dievčenskom gymnáziu v Bratislave na Dunajskej ulici. Maturovala s vyznamenaním v roku 1950. Po maturite mala na výber, pokračovať v štúdiu klavíra na konzervatóriu, alebo ísť na vysokú školu. V poslednom ročníku gymnázia sa zoznámila so svojim manželom a vydala sa. Počas materskej dovolenky chodievala cvičiť do telocvične, tam si ju z 10 adeptiek vybral televízny štáb na miesto hlásateľky do športového vysielania pre mládež. Od vtedy bola stále v televízii, najprv externe a potom aj interne. Počas externej práce v televízii pracoval ako hlásateľka v rozhlase. V roku 1965 ju oslovili zo spravodajstva. Ponuku na internú prácu v spravodajstve prijala a tam ju zastihol aj rok 1968.

Na začiatok roku 1968 pani Herrmannová spomína ako na obdobie veľkého fandenia našim vládnym predstaviteľom ako boli Svoboda, Dubček. V spoločnosti vládlo nadšenie, zlepšilo sa veľa vecí. Bola možnosť sledovať vnútropolitickú situáciu a dalo sa cestovať. Hovorí, ako na ňu pozitívne zapôsobili rehabilitačné procesy. Spomína na charizmu pána Dubčeka, ktorého spoznala aj osobne.

Vstup sovietskych vojsk v roku 1968 bol pre pani Herrmannovú šokom, ktorý ovplyvnil jej celý ďalší život. 21. augusta 1968 ráno si zapla televíziu a uvidela ako pražskí kolegovia hlásia, že protestujú proti vstupu sovietskych vojsk. To ju natoľko povzbudilo, že hoci v ten deň nemala službu, ihneď sa peši vybrala pomedzi tanky na jej pracovisko. Vysielalo sa v prízemí budovy terajšieho ministerstva kultúry od 10:00 asi do 12:00 hodiny. Vysielali sa iba improvizované materiály, rezolúcie, prehlásenia, petície ľudí, ktorí chodili na vrátnicu. Na pracovisku bola jedinou hlásateľkou, bol tam režisér Pavol Povoda, ten prišiel na pracovisko tiež z vlastnej iniciatívy a kameraman Gusto Marek. Celé vysielanie bolo spontánne, až do chvíle, kým ich nenašli sovietsky vojaci. „Chodili po celej budove, no nevedeli, že do hlásateľne sa ide bočnými dverami dolu po schodíkoch do prízemia“. Vysielalo sa dobrú hodinu, keď ich vojaci našli. V tom momente, keď vošli vojaci do hlásateľne vojaci, režisér zahlásil pani Herrmannovej aby vyhlásila, že do hlásateľne vstúpilo asi 15 vojakov Varšavskej zmluvy so samopalmi, a preto budem musieť hneď skončiť vysielanie. Potom odišla z budovy a išla domov. Po ceste ju ľudia zastavovali a pýtali sa jej, že či žije. Bolo to pre nich neuveriteľné, že po tom vysielaní žije.

Až na druhý deň sa jej to všetko rozležalo v hlave, že ako to všetko mohlo skončiť. Ľudia jej hovorili, že môžu po ňu prísť z NKVD, vtedy sa začala obávať. Suseda jej ponúkla, že môže u nej prespať. Obavy jej však nezabránili v jej činnosti, akou bolo vysielanie mimo budovy televízie. Vysielalo sa z televíznych garáží v Trnávke. Tieto vysielania organizoval Dr. Bohumír Číder. Niektorí chceli vysielať v maske, no Dr.Číder s tým nesúhlasil. Na týchto vysielaniach sa už zúčastňovalo viac ľudí. Veľmi často sa tam objavoval Karol Polák. Všetky priestory boli improvizované, sedeli vo dvojici, nad nimi vyseli obrazy Dubčeka a Svobodu. Opäť čítali petície a úryvky z novín Práca a Pravda. Dobrovoľne sa zúčastňovali tohto vysielania aj herci L. Haverl, D. Kvietik V. Strnisková, Topinková a ďalší. Po správach zarecitovali povzbudzujúcu báseň podľa vlastného výberu. Po 10 dňoch nasledoval neslávny návrat do pôvodnej budovy. Situácia sa však stále viac a viac zhoršovala. Postupne museli čítať, že vojská Varšavskej zmluvy nám vlastne prišli pomôcť. Že sa nič nedeje, lebo oni nás vlastne prišli zachránť Pre pani Herrmannovú to bol taký vnútorný rozpor, že jej pri čítaní zovieralo hrdlo a nemohla tieto správy dočítať. Ostala práce neschopná. Po niekoľkých mesiacoch jej doručili hodinovú výpoveď.

Do strany vstúpila po vstupe vojsk v nádeji, že týmto vstupom jej a ďalších ľudí Dubček ostane vo svojej funkcii a naďalej. V ten istý deň, keď vylúčili pani Herrmannovú, vylúčili zo strany aj A. Dubčeka. Na schôdzi jej bolo vytknuté pani Lúčanovou, že ako mohla povedať na sovietskych vojakov, že sú to okupanti. Opätovne potvrdila, že zostáva na týchto názoroch. Po tej schôdzi jej poštár doručil hodinovú výpoveď. V tom čase bola stále práce neschopná. Takúto výpoveď dostali aj ďalší zamestnanci televízie, pani Langová, Solanová. Pani Solanová sa z princípu súdila a ten súd vyhrala. Pani Herrmannová sa nesúdila a odmietla možnosť emigrovať. Do televízie sa vrátila až po nežnej revolúcii v roku 1989.